Miera korupcie je u nás privysoká. Neurobili by s tým niečo slušní Fíni, keby nás prišli okupovať? Pýtal sa režisér PETER KEREKES a aby to vyskúšal, poslal im pozývací list. Hra a provokácia patria k jeho štýlu a takto pristúpil aj k ponuke, aby sa podieľal na novom filme Slovensko 2.0. Nakrútil jednu z desiatich poviedok, v ktorých naši režiséri reflektujú dvadsať rokov samostatnosti. Teraz si môžete pozrieť časť jeho filmu, od 14. apríla bude prístupný celý pre predplatiteľov Piana, v kinách bude od 10. apríla.
;)
Kliknite - obrázok zväčšíte.
Čo sa u vás stalo za tých dvadsať rokov? Ako ste prežili to, čo sa u nás dialo?
„Hm. Rok po vzniku Slovenska som začal chodiť s Katarínou (režisérkou, animátorkou, pozn. red.)... V roku 1998 sme mali ročnú dcéru a pamätám sa, ako sme zvažovali, že odídeme do Česka. No práve vtedy sme čítali knižku Ivana Klímu Moje zlatá řemesla. Keď za komunistov nemohol písať, pracoval ako brigádnik na archeologických vykopávkach. S vďakou si uvedomil, že sa hrabe v kostiach ľudí, ktorí tu žili, niečo nám zanechali – a že keby tu nezostali, nemal by čo kopať a nemal by robotu. To nás presvedčilo, aby sme neodišli, aj keby to tu bolo akékoľvek. A zasadili sme prvých sedem stromov.“
Rozhodli ste sa, že v tomto filme budete reagovať na korupciu. Tá vás teraz najviac trápi?
„Keď mi producent Mátyás Prikler volal a dával mi ponuku, pýtal som sa: Čo môžeš nakrútiť o Slovensku? Slováci všetko dokašľú. Mali sme za sebou voľby v roku 2010 a prvotné nadšenie vystriedala správa, že ministrom kultúry bude Daniel Krajcer. Človek si takmer vzdychol, ježišmaria, zlatý Maďarič! Vravel som si, evolučný spôsob volieb u nás nič nevyrieši, ľudia majú stále tendenciu voliť si hovädá. No a keďže som sa práve vtedy vrátil po mesiaci z Fínska a vzápätí prišiel 21. august, v hlave mi nastal skrat a vznikol nápad: Zavolám fínsku armádu, nech nás okupuje a vyrieši korupciu. Myslel som to ako vtip, ale ukázalo sa, že Mátyás nie. Po čase mi volal: Tak, kedy chceš nakrúcať vo Fínsku?“
Vy máte Fínov tak rád?
„V niečom sú nám podobní, pijú aspoň toľko ako Slováci. Zároveň u nich vládne zvláštna disciplína, nie taká nemecká či švajčiarska, a tolerantnosť. Videl som napríklad, ako u nich vyzerá opilecký piatok: menej opití ľudia odnášali tých viac opitých, policajti pomáhali ukladať ich aspoň na trávnik. Zároveň ma prekvapil ich vzťah k Švédom. Ani Fíni nemali dlho samostatnosť, získali ju až v roku 1917. Mohli si aj oni vymýšľať báchorky o tisícročnom utláčaní, ale zvolili si inú cestu. Švédov nevylúčili zo spoločnosti, ale naopak včlenili. Nechali im dôležité posty, švédčina je úradný jazyk, deti sa ju učia v škole. “
Ako by nám teda pomohli s korupciou?
„Samozrejme, toto nie je film, ktorý by niečo opisoval, niečo odhalil. Všetci vieme, že u nás je korupcia. Za väčší problém však považujem to, že nemáme elity. Že niet nikoho, kto by na seba zobral zodpovednosť. Poznám ľudí, ktorých by som si vedel predstaviť na riadiacich miestach, ale oni nechcú. Majú inú prácu alebo sa im nechce stráviť zvyšok života s neslušnými ľuďmi, ktorí na tých miestach už sú. A tento film by mal teda zapôsobiť ako provokácia - bol by som rád, keby niekoho naštval. Aby si ľudia povedali, že to u nás nie je také zlé a chceli to dokázať.“
Svoj nápad zavolať Fínov vo filme konzultujete so starou mamou. Prečo ste si vybrali ju?
„Potreboval som partnera do tohto huncútstva, niekoho, komu by som mohol povedať, že si idem vystreliť z ministra vnútra. Niekoho, s kým by som mohol svoj postup konzultovať, kto má nadhľad a vie veci glosovať – a navyše sa narodil 28. októbra. Trik je len v tom, že to nie je moja stará mama. Moja stará mama, žiaľ, pred nakrúcaním zomrela. Stretol som však pani Chrenkovú, ktorá sa na ňu veľmi podobá a ktorú by som si chcel adoptovať. Aj vôňu v byte má rovnakú. A myslím si, že záber, keď sa zahľadí do kamery a povie, že jej je smutno z nášho vývoja, je veľmi silný. Že veľa vystihol.“
Vravíte, že ste si chceli vystreliť z ministra vnútra. To bola vaša motivácia, keď ste za ním šli?
„Keďže vo Fínsku som šiel za prezidentom aj ministrom zahraničných vecí, považoval som za dôležité mať aj reakciu našich štátnikov. Gašparovič nás každý týždeň slušne odďaľoval, neúspešne sme sa skúšali dostať aj k premiérovi Ficovi. Minister vnútra však pred kamerami rád vystupuje a venoval nám hodinku.“
