Zábavný priemysel rozmýšľa, ako k trom rozmerom filmov pridať ďalšie. Túži zaujať aj ďalšie ľudské zmysly.
„To vyzerá strašidelne! Hádam nechceš rozprávku?“ prehovára tínedžerka postaršieho kamaráta. Stojíme pred 5D kinom sľubujúcim „nový rozmer fantázie“, ktoré ani nie je kinom, iba sa tak volá pre reklamu.
Radová prevádzka v obchodnom centre má bližšie skôr k lunaparku, domu hrôzy alebo aj starodávnej technológii virtuálnej reality. Zvnútra počuť pekelný hluk a na malom monitore môžeme vidieť návštevníkov vzdorujúcich náporu na všetky zmysly.
O chvíľu som na rade, za vstupné (2,90 eura) sa rozhodujem medzi titulmi. Ponorková odysea, Westernová horská dráha, Krysie preteky? Vyberám si Apokalypsu.
Pred plátnom sú iba štyri vyvýšené sedadlá. Cítim sa trochu ako u lekára, usádzam sa s okuliarmi 3D a spúšťa sa kolotoč. Treba uznať, je to celkom pôsobivé. Tretí rozmer má podstatne silnejší efekt ako v bežnom multiplexe, kamerová jazda nad zničenou metropolou vyvoláva závrat, v zatopenej pivnici som účastníkom hororu.
Sedadlá sa kývajú, takže veľmi oceňujem držadlá, do tváre mi fúka vánok, jemné kvapky imitujú vodu striekajúcu na plátne. Keď za rohom chodby vyskakuje zombík, zozadu ma niečo šteklí na nohe. Ani nie o desať minút vychádzam so žalúdkom trochu na vode späť do uličky obchodného centra.
Sú to vlastne novodobé digitálne kolotoče. Nevýhodou 5D kina je, že si nemôžete k sedadlu odložiť nápoj a pukance, ak ich teda nechcete po predstavení zbierať zo zeme.
Tri rozmery z archívu
5D, 6D či 7D kino je výmysel marketingu, niečo ako doplnková atrakcia pre multiplexy, ktorá nikdy nenahradí kinosály, kam chodíme na filmy. Tituly sú bez príbehu, diváka chcú maximálne pohltiť, no pritom, na rozdiel od videohier nedávajú žiadnu možnosť slobodne sa pohybovať vymysleným svetom.
