Názov trochu zavádza. Jedna z najobľúbenejších francúzskych komédií nie je ani sprostá, ani vulgárna, ani povýšenecká. Len ukazuje, aké to je, keď sa blbec dostane do formy.
Francúzski surrealisti mali kedysi v Paríži zábavku, každú stredu organizovali večeru a každý z nich mal za úlohu priviesť so sebou aj nejakého blbca. Tak volali ľudí, ktorí boli presvedčení, že robia niečo výnimočné: napríklad analyzovali pohyb bumerangov, zbierali žufane a triedili ich podľa roku výroby alebo stavali miniatúrne Eiffelove veže zo zápaliek a počítali pritom, koľko túb lepidla minuli.
Surrealisti na nich striehli v obchodoch, cestou vo vlaku, na úradoch, kdekoľvek sa ocitli. Ak do stredy nijakého blbca nestretli, neštítili sa pozvať ani rodinných príslušníkov svojich kamarátov.
Sprievodnou vlastnosťou takýchto blbcov bývalo, že o sebe radi rozprávali. K tomu ich aj škodoradostní surrealisti povzbudzovali. Hostili ich a akože so záujmom počúvali, na všeličo sa ich vypytovali a pritom len súťažili o prvenstvo v tom, kto privedie najväčšieho blbca, šampióna medzi šampiónmi.
Jeden taký, konkrétne ten so zápalkami, je hrdinom francúzskej komédie Blbec na večeru. Volá sa Francois Pignon.
Nie je hlúpy, ale...
Režisér Francis Veber má Francoisov Pignonov rád, filmy o nich nakrúca už od roku 1973. Postavou s takýmto menom je vždy niekto iný, nijako spolu nesúvisia, spoločné majú len charakterové črty, respektíve to, že sú blbci. „Sú muži, pri ktorých všetci s rešpektom spozornejú hneď, ako vojdú do miestnosti,“ hovoril Veber v televízii France 2. „A potom sú takí, ktorí pri vstupe do miestnosti narazia nosom o zatvárajúce sa dvere alebo hneď zakopnú o koberec. A to je Francois Pignon.“
Aby bol obraz presnejší, treba povedať, že Pignon je v zásade milý a vôbec nie hlúpy človek. Len nikdy nechápe situáciu, v ktorej sa ocitne, nevidí kontext a hoci tým neublíži sebe, skomplikuje život tým, čo sú práve v jeho blízkosti.
Pignona už hral Jacques Brel, Gérard Depardieu aj Pierre Richard. V komédii Blbec na večeru ju dostal Jacques Villeret. V našom regióne nebol práve známy a ani o francúzskych tvorcoch sa nedá povedať, že by poriadne využili jeho talent. Ale francúzska akadémia ho po tomto filme celkom logicky ocenila Césarom pre najlepšieho herca. Malý, objemnejší, plešatý a zároveň strapatý - keď zo svojej aktovky opatrne, ale demonštratívne a pyšne vyberá fotky so zápalkovými maketami, vyzerá, akoby sa ako Francois Pignon narodil.
Všetko smeruje ku katastrofe
„Blbec, ten je ešte horší ako zlomyseľník. Pretože zlomyseľník si dá aspoň niekedy pauzu,“ hovorí Veber. V jeho filme to pochopí a poriadne precíti knižný vydavateľ Pierre Brochand. Najprv sa teší, ako s Pignonom na večeri blbcov zahviezdi, ale potom akoby dostal trest. Na večeru sa nedostane, naopak, v tej chvíli ho sekne v krížoch a zároveň ho opustí manželka. To všetko v prítomnosti Pignona, ktorý bol práve vtedy uňho na návšteve a všemocne sa mu snaží pomáhať.
Z trpkého poznania, čo dokáže blbec, keď sa dostane do formy, táto francúzska komédia vychádza. Je nakrútená tak trochu v staromódnom štýle, ako sme si zvykli pri amerických klasikoch Billym Wilderovi či Frankovi Caprovi. A na úspornom priestore vidno, že pôvodne vznikla ako divadelná hra. Názov trochu klame, pretože nie je ani hlúpa, ani povýšenecká. Jeden brilantný a inteligentný dialóg v nej strieda druhý, tempo sa nezastaví a aj to, čo sa spočiatku iba letmo spomenie, neskôr prispeje k zápletke a smeruje - ku katastrofe.
Keď Francúzi vyhlasujú sviatočné ankety a hľadajú komédie desaťročia či storočia, Blbec na večeru zvykne skončiť na prvom alebo druhom mieste. V čase vzniku (v roku 1998) ju doma videlo vyše deväť miliónov divákov a v popularite jej dodnes konkuruje iba Veľký flám s Bourvilom a Louisom de Funes.
Nechoďte na Paríž - Dakar
Hovorí sa, že raz na večeru blbcov pozvali aj slávneho speváka Clauda Brasseura. Jeden rok sa vybral na Paríž - Dakar a keď sa vrátil, o ničom inom nerozprával. Z toho jasne vyplýva, že kastu blbcov nemožno nijako ohraničiť, sú v každej spoločenskej vrstve a majú rôznu úroveň IQ či vzdelania. Aj vo filme Francoisa Vebera vidno, že pre niekoho je blbcom Francois Pignon, a niekto iný je zas blbcom v očiach Francoisa Pignona. Preto by sme mali byť ostražití všetci. Najmä v Paríži, keď sa nás zrazu niekto spýta: Čo robíte v stredu večer?
Na americkej večeri
Pozor na neskoršie verzie Blbca.
Z ôsmich komédií Francisa Vebera už urobili Američania remake. „Šesť z nich bolo nanič,“ hovorí. Príliš sa vraj snažili, aby boli vtipné, a nepochopili princíp správnej miery. „Varia francúzske jedlo na americký spôsob, to znamená, že dobre upečené mäso ešte ozdobia šľahačkou.“
V americkej verzii Blbca na večeru (Dinner for Schmucks, 2010) hrá blbca Steve Carell a snobského vydavateľa Paul Rudd. Prečo sa ich film nevydaril, Veber vysvetľuje takto: „V našom filme je jeden zlý snob a jeden milý idiot. Američania to chceli vyrovnať, nezdalo sa im, že by taký sympatický herec ako Paul Rudd mal hrať až takého zlomyseľníka. A preto upravili scenár tak, že on je vlastne iba nútený svojím šéfom, aby pozýval blbcov na večeru, ak chce, aby ho povýšili. Takže v ich filme sú vlastne dve obete. A to už nefunguje.“
Kto bol Francois Pignon
V histórii francúzskej kinematografii už blbcov hrali:
Jacques Brel v komédii Dotieravý chlap
Pierre Richard Otec a otec
Daniel Auteuil Kondomédia
Gérard Depardieu Drž hubu
(tentoraz mal však meno Quentin)
kk
