Kolektív autorov na čele s Henrietou Moravčíkovou približuje, ako sa menil vzťah politiky a architektúry v 20. storočí.
Nerobme si ilúzie. Okrem zanietených študentov, doktorandov či teoretikov asi nie je veľmi veľa ľudí, čo by sa večer po dni v práci vydali do hlbín hutnej vedeckej štúdie. Samozrejme, česť výnimkám.
Ak teda hovoríme o knihe Moderné a/alebo totalitné v architektúre 20. storočia na Slovensku, najprv treba povedať, že ide o vedecký text skrz-naskrz. Vlastne, je to hneď niekoľko vedeckých textov pohromade. Spája ich silná téma, analytický jazyk a precízna práca so zdrojmi.
Výsledok snahy šiestich rešpektovaných teoretikov a historikov architektúry je presvedčivý. Pokojne sa však mohol skončiť ako nenápadná brožúra v školskej knižnici. Našťastie, nestalo sa tak.
Dobrý krok
Nie, že by ho na akademickej scéne bola škoda. To rozhodne nie a iste sa mu v tomto prostredí dostane adekvátnej spätnej väzby. Na škodu by však bolo, ak by sa tento text nedostal aj k širšej verejnosti.
Dnes je v kníhkupectvách a spôsob, akým to kolektív autorov na čele s Henrietou Moravčíkovou urobil, je pomerne jednoduchý, no u nás stále skôr výnimočný. Obsah a forma sa ťahajú navzájom.
Kniha vďaka grafickej dizajnérke Ľubici Segečovej funguje ako ďalšia kapitola či samostatný objekt, o ktorom sa dá hovoriť. Nie je to len pekná fasáda, ktorá sa snaží upútať. Je to premyslený koncept, architektúra sama osebe. A keď do nej raz vstúpite, nechce sa vám len tak odísť bez toho, aby ste sa v nej poriadne nepoobzerali.
Začnete v súčasnosti, bez zbytočných slov či vysvetlení. Fotografie Olje Triaška Stefanovičovej nepotrebujú žiadny komentár ani popisky. Ukazujú totiž diela, ktoré čitateľ spozná ihneď. A ak by aj náhodou nie, dostatočne ho navnadia na ďalšie listovanie.
Olja Triaška Stefanovič má skúsenosti s fotografovaním priestorov, ktoré v sebe nesú istú funkciu, pohnutú históriu či silnú emóciu. Využíva to i tu a popri známych, priam tradičných pohľadoch na Ufo, Námestie slobody či Petržalku, ktoré mohla pokojne celkom vynechať, ponúka aj vlastný uhol pohľadu a názor.
Jej fotografie spolu s dobovými snímkami, ktoré knihu uzatvárajú, tvoria približne polovicu obsahu celej knihy. Kým úvodné fotografie sú statické, historické ukazujú architektonické či urbanistické projekty počas výstavby či tesne po ich dokončení, plniac svoju funkciu.
Symbolicky tak tieto dva obrazové bloky odkazujú na témy, ktoré predkladá i text – na súčasný statický či zbytočne zdržanlivý postoj k budúcnosti významných stavieb minulého storočia a naopak, na veľmi dynamické, komplikované vzťahy a okolnosti, za ktorých tieto stavby vznikli.
Vybrané diela
Stavieb či štvrtí, o ktorých je reč, je sedem: dnešné Mestské divadlo v Žiline, socialistické mesto Nová Dubnica, dnešná Generálna prokuratúra, Námestie slobody, Most SNP, sídlisko Petržalka a Slovenský rozhlas v Bratislave.
Autori prízvukujú, že ich výber nemá byť vnímaný ako „rebríček víťazov éry totalít 20. storočia na bojovom poli architektúry a urbanizmu“. Motivácia výberu bola iná: „rozlíšiť určité charakteristické situácie, v akých sa vyskytujú realizované diela s podobnými atribútmi, ale v rôznych lokalitách“, píše v úvode Henrieta Moravčíková.
Podrobné štúdie, skúmajúce okolnosti vzniku týchto diel a ich dnešný stav, sa odvíjajú na základe troch rámcujúcich textov Moravčíkovej, Matúša Dullu a Petra Szalaya. Tí postupne rozoberajú nosné pojmy celej témy: modernú a konzervatívnu líniu architektúry u nás, totalitné režimy a vplyv mocenských štruktúr na architektúru, monumentalitu, abstrakciu, pamäť a dejiny.
Výzva na diskusiu
Najmä dva posledné pojmy rezonujú v závere každej zo štúdií o jednotlivých dielach. „Realitou je neustále čakanie na zodpovedanie základných otázok, či a ako túto architektúru chrániť,“ konštatuje v texte o sídlisku Nová Dubnica Katarína Haberlandová.
Dôvod tohto znepokojivého tónu je pomerne jasný. Ako píše Peter Szalay na inom mieste v knihe, zo 704 objektov vyhlásených za Národné kultúrne pamiatky tvorí len necelé jedno percento dedičstvo povojnového obdobia. Navyše, od roku 2002 u nás v tejto veci rozhoduje jediná, centrálna štátna inštitúcia – Pamiatkový úrad SR.
Tieto upozornenia sa však netvária nijako autoritársky či povýšene. Naopak, kniha prináša jasné povzbudenie: nie krátkodobé, impulzívne kroky aktivistov, ale iba hlboké poznanie problému môže viesť k zmysluplnej diskusii.
Táto diskusia by sa pritom nemala odohrávať výlučne v rámci úzkej komunity teoretikov, ide v nej totiž o oveľa viac než o nejakú „fasádu“. To, ako dnes pristupujeme k dielam opisovaným v knihe, ale i tým, ktoré reprezentujú, je totiž do veľkej miery odzrkadlením toho, ako neobratne sa stále vyrovnávame s vlastnou minulosťou.
