To, že Jaroslav Peregrin má výzor dobromyseľného gnóma z fantasy filmu, že je fanúšikom South Parku, že napísal knihu Filozofie pro normální lidi by nás nemalo viesť k predpokladu, že jeho najnovšia kniha Jak jsme zkonstruovali svou vlastní mysl (Dokořán) je nejakou rýchlopríručkou na módnu tému. Áno, tematika ľudskej mysle sa opäť stáva atraktívnou a Peregrin je v tomto autoritou najkompetentnejšou.
Napriek tomu, že knižka má malý formát a necelých 150 strán, nejde vôbec o ľahké čítanie. Autor síce formuluje jednoduché výroky („Nelze položit rovnítko mezi mysl a činnost mozku“ či „Člověk se může v podávání zpráv o svém nitru zdokonalovat“), vzápätí ich však problematizuje, relativizuje, vyvracia, aby sa opäť vrátil k ich potvrdeniu, obohatený o hodnotu skeptického pochybovania.
Niektoré jeho objavy sú podnetné a inšpiratívne, neraz aj odvážne. Napríklad postreh, že vedecký obraz sveta je nielen iba jeden z možných, ale rovnako hodnoverný môže byť postoj básnika, filozofa či kňaza.
Iné tvrdenia sú diskutabilné (napríklad pojem faktu je ochotný uznať iba vtedy, keď ide o jav potvrdený inými ľuďmi alebo nejakým dokladom). Stretneme sa tu však aj s logickými lapsusmi, keď za opak výroku „Viem, že ma bolí zub“ berie „Neviem, že ma bolí zub“ (čo je naozaj nezmysel), zatiaľ čo jeho opozitom by mohlo byť „Viem, že ma nebolí zub“. Ale to sú jemnosti, ktoré budú skôr predmetom polemík špecialistov.
Pre „normálneho človeka“ je dôležité, že Peregrin systematicky rozvíja diskurz o myslení, jazyku a logike. K otázke nastolenej v názve knihy Ako sme skonštruovali svoju vlastnú myseľ sa dostáva až po trochu ťažkopádnom tápaní a blúdení v histórii svojho predmetu v poslednej tretine knihy.
Táto časť je najpodnetnejšia. Tu sa autor pokúša nájsť prienik medzi dvoma odporujúcimi postojmi – prírodovednému chápaniu mysle ako fyziologickej činnosti mozgu a intuitívnemu a fiktívnemu chápaniu, ktoré sa vzďaľuje od vedy a blíži sa k mágii a ezoterike. Prvé hľadisko približuje myseľ k vedomiu, druhé stotožňuje myseľ s dušou.
Peregrin sa obe príkre tvrdenia pokúša zladiť. Prienik vyjadruje formuláciou, že „naše mysl je zkonstruováná a současně zcela reálná“ alebo že každý herec je súčasne divákom vlastnej produkcie. Autor upozorňuje na to, že o svojej mysli dokážeme myslieť preto, lebo časť mozgu je modulom „nadaným“ schopnosťou reflektovať seba.
Nepochybne by si Peregrinova teória vyžadovala iný priestor a inú argumentáciu, než umožňuje žáner tejto rubriky. Chceli sme však aspoň upozorniť na pozoruhodnú knihu, ktorá odpovedá na otázky mysle a zároveň vyvoláva otázky nové.
