Kapitál priláka do divadla intelektuálov aj prívržencov starého režimu

Divadlo Aréna komentuje kapitalizmus z pohľadu mysliacej, ale aj frustrovanej pracovnej sily.

Do zbierky divadla Aréna pribudol ďalší zo série spoločenských hriechov. Kapitalizmus.

Sme nútení žiť tak, ako keby sme boli slobodní – komentuje súčasný svet Slavoj Žižek, jeden z tých žijúcich filozofov, ktorí sa k odkazu Karla Marxa otvorene hlásia. Tvorcov novej inscenácie nazvanej Karl Marx Kapitál nezaujímali žiadne neomarxistické hnutia a už vôbec netúžili po kritike aktuálneho diania na Slovensku.

Hra Petra Lomnického napísaná na objednávku divadla Aréna má ambíciu byť nadčasovým existenciálnym výkrikom. Návrat k Marxovi nie je sprevádzaný ilúziou o jeho neomylnosti či demokratickosti. Jednoducho sa pred ním v čase hrozivo narastajúcich sociálnych rozdielov nedá veľmi ujsť.

Tvorcov nezaujímal boj o politickú moc, ale prázdno človeka, ktorý je podobne ako kedysi manuálny robotník, len funkciou svojej využiteľnosti na pracovnom trhu. Človek túžiaci po naplnení svojho údelu prestáva byť ľudským zdrojom, ktorého cieľom je vytváranie zisku.

Skúsený prekladateľ Peter Lomnický pracuje aj s literárnymi narážkami. S Petrom Handkem či Thomasom Bernhardom má tento text spoločnú nahnevanosť, absurdnosť, ale aj istú bezvýchodiskovosť a monologickosť.

Lomnický s vtipom pripomína, že revolučnej zmeny spoločnosti sa nemusíme obávať kým frustrované triedy budú túžiť jedine po tom, aby sa raz aj tie zaradili medzi bohatých. Na prísľuboch úspechu pre všetkých stále veľmi dobre zarábajú politici, motivační lídri i banky.

Divadlo bez divadla

Režisér a autor konceptu Martin Čičvák zámerne pristúpil k réžii bez efektných „výrobných prostriedkov“. Ak je dianie na javisku striedme, ešte to neznamená, že tam vládne nuda. Nedostávame ucelený príbeh s rozohranými vzťahmi, ale akýsi metalový koncert s prvkami guerrila performance v rytme dídžeja Reverenda. Ústredná melódia je pieseň skupiny Rage Against the Machine, ale dôjde aj na Bachove Pašie.

Štvorica hercov formálne pripomína „rozštvrtenú“ postavu Kukuru v rovnomennej inscenácii, ktorá pred tromi rokmi na tej istej scéne analyzovala stav kultúry a ktorá objednávku na hru o Marxovi vlastne predpovedala.

Štyria herci robia na scéne možné aj nemožné, v divokom rytme komentujú absurdity sveta, ale aj tancujú, sprejujú, spievajú. Pod výborným choreografickým vedením Stanislavy Vlčekovej a Jozefa Vlka podali všetci štyria interpreti charizmatický kolektívny výkon dokonca bez toho, aby sa zbavili vlastnej individuality. Tomáš Palonder vynikol aj spevácky.

Herci kričia do obecenstva frustrácie tých, čo nemajú čas nemať čas a ktorým klame ešte aj obal na džúse: „Nie si svoje peniaze, nie si číslo svojho účtu, nie si svoje meno, nie si to, čo hovoríš...“ pripomínajú publiku.

Všeobecné tézy ukotvujú v konkrétnom živote dva monológy. Kristina Greppelová rozpráva o útrapách bohatých. „To more je púšť,“ opakuje zas Táňa Pauhofová a svojím výnimočným monológom dodáva inscenácii zvnútornenosť i globálny rozmer.

Prečítajte si rozhovor s režisérom hry

Kde má v kapitalizme miesto človek?

Rafinovaná pasca

Je viac ako isté, že hra priláka nielen intelektuálov, snobov či ľudí so svedomím, akých si prial v hľadisku iniciátor projektu Juraj Kukura, ale aj prívržencov starého režimu. Na kontroverzie je však toto divadlo zvyknuté. Cestu na Kapitál si môže ušetriť ten, kto čaká nezáväzné pobavenie či polotovar na tácke.

Pre pohoršené publikum pripravil autor rafinovanú pascu v podobe príbehu o psychoanalytikovi, ktorý má vždy pravdu. „Buď s ním súhlasíš a vtedy je jasné, že má pravdu alebo nesúhlasíš, a vtedy je jasné, že narazil na nejaké vytesnenie,“ vraví postava Rich Bitch v úvodnom monológu.

Nebude vám tento antikapitalistický pamflet veľmi pochuti? Že by tvorcovia narazili na niečo dôležité?