Na záver niekoľkodňového festivalu k jubileu Bohumila Hrabala vypúšťajú z terasy tamojšieho divadla Husa na provázku stovku holubov. Slávny spisovateľ ich považoval za poslov Božích, všemožne ich chránil a velebil, a viac než symbolicky sú práve a len ony spájané aj s jeho tragickou smrťou.Sto rokov Bohumila Hrabala
„Hrabal nie je spisovateľ, ktorý žije bohatý ľudský osud preto, aby mal z čoho písať, ale naopak píše preto, že žije tento osud a že tento osud mu dáva nesčíselné nutkania do písania. Hrabal je obyčajný človek, ktorý píše, a nie spisovateľ, ktorý žije ako obyčajný človek.“
Tieto slová napísal sedemnásťročný (!) Václav Havel v eseji, ktorú v polovici päťdesiatych rokov zaradili Jiří Kolář a Josef Hiršal do samizdatového almanachu Život je všude.
