Literárium / Eugen Gindl
Najmä tie, ktoré sa stali súčasťou prevládajúcej ideológie. Mýty, ktoré sa hlásajú v školách a recyklujú v médiách ako nevyvrátiteľné pravdy. Ako skúsenosť, overená v praxi. Ako návod pre politikov, ktorí realizujú svoje programy. Jedným z týchto, v ostatných rokoch najčastejšie omieľaným mýtom, je mýtus o neschopnom štáte. O štáte, ktorý je v područí byrokracie. Neschopných, úplatných úradníkov, ktorí nedokážu odhadnúť kľúčové priority rozvoja. Brzdia invenciu vedcov a zámery podnikateľov. Generujú korupciu. Príkladov, ktoré túto diagnózu potvrdzujú, je dosť aj v našich končinách.
Plávať proti prúdu vyžaduje odvahu a znalosť faktov. Mariana Mazzucato, profesorka ekonómie na University of Sussex vydala nedávno knihu: Podnikateľský štát. Recenzenti periodík Financial Times, Newsweek či Forbes ju označili za fascinujúcu. Autorka dokázala, že fungujúci štát často bol (a je) úspešný podnikateľ. Schopný riskovať a vytvárať optimálne podmienky pre slobodný trh. Aj v Spojených štátoch! Tým, že výdatne podporuje malé firmy, kde sa vyvíjali prevratné technológie.
Mazzucato uvádza bezpočet príkladov. Bez masívnych investícií z verejných zdrojov by sa Google a Apple nestali hviezdami informačnej revolúcie; rozvoj nanotechnológií a biotechnológií by bol iba v plienkach; zdravotníctvo by nemalo k dispozícií také účinné lieky; nevyrábali by sa čoraz efektívnejšie zariadenia v oblasti obnoviteľných energií... Americký štát investuje do kľúčových oblastí základného výskumu miliardy dolárov. Do takých riskantných projektov sa väčšina súkromných firiem nepúšťa, hoci práve ony majú z nich najväčší osoh. A štátu sa vynaložené prostriedky (v prípade úspechu) vrátia v podobe daní až po 15 až 20 rokoch. Okrem ministerstiev sú hlavným zdrojom riskantného kapitálu aj ďalšie štátne inštitúcie: National Nanotechnology Initiative; National Institutes od Health (lieky a biotechnológie); American Recovery and Reivestmnent Act (obnoviteľné energie); NASA (výskum vesmíru) a ďalšie.
Značné prostriedky prúdia do základného výskumu a vývoja aj vo viacerých európskych štátoch (najmä Nemci a Škandinávci), v Japonsku i v Kórey. Inde, napríklad v Číne či Brazílie poskytujú riskantný kapitál rozvojové banky.
Hodno pripomenúť, že aj tieto štáty by z verejných zdrojov investovali aj viac, keby... Keby promiskuitní investori nepodnikali tam, kde je nízka cena pracovnej sily, malé dane, nemohúce odbory a zákony, ktoré možno, aj pomocou korupcie obchádzať. Keby sa súkromný kapitál neakumuloval v daňových oázach. Keby nadnárodné korporácie zhodnocovali plody štátom podporovaného výskumu doma. Potom by ani tieto štáty nemuseli prenášať financovanie vzdelávania, zdravotníckej starostlivosti či sociálnych sietí na daňových poplatníkov. A krátiť prostriedky na rozvoj.
