Nebyť seriálu Kolonáda, možno by sme zabudli, že ju máme. Slovenská herečka Jana Hubinská oslávi v júni päťdesiat rokov, z toho sedemnásť strávila v koži Ilony Maděrovej v seriáli Zdivočená země. Prevažná časť jej kariéry sa odohráva v Česku, českí diváci ju milujú nielen na televíznej obrazovke, ale i na divadelných doskách.
V júni oslávite päťdesiatku.
Áno, dvadsaťosem. To je teória Márie Kráľovičovej, ktorú mi kedysi povedala a ja som si ju hneď osvojila, keďže sme sa obidve narodili v ten istý deň a mesiac. Herečky vraj môžu oslavovať len dvadsaťosem a potom až osemdesiat. Takže ja budem naveky dvadsaťosemročná.
Napriek tomu sa asi menia typy postáv, ktoré vám režiséri ponúkajú.
Princeznú si už nezahrám, to mi ušlo. Ale takú poriadnu ježibabu, to by sa mi páčilo. Na škole som bola najväčším komikom a závidela som spolužiačkam, ktoré hrali dramatické postavy. Potom sa roztrhlo vrece s dramatickými postavami a ja už mám za tie roky celkom dosť tých všetko zvládajúcich, hrdinských žien. Chýba mi komédia, s radosťou by som prijala niečo ľahšie, myslím, že toho ťažkého máme okolo seba dosť.
Ani v Česku vám neponúkajú komické postavy?
Tam som tiež vďaka filmu Děvčátko a seriálu Zdivočelá země zaradená do kategórie všetko zvládajúcich dokonalých superhrdiniek. Síce krásna, ale v zástere. Možno ešte v divadle. Tri roky som hrala v predstavení Spací vady Divadla na zábradlí. Opisuje stretnutie troch žien na „medziposchodí“ medzi nebom a peklom a ich rozhovory o živote a tvorbe. Spisovateľka Virginia Woolfová, poetka Silvia Plathová a Madam T. Tú som hrala ja a keďže Ivana Trumpová nedala súhlas na používanie svojho mena, bola som Madam T. Bolo to intelektuálne, famózne a ešte aj vtipné predstavenie.
Marie Spurná a Jana Hubinská ako Virginia Woolfová a Madam T. v predstavení Spací vady v pražskom Divadle Na zábradlí. FOTO: archív J. H.
Aj v slovenskom seriáli Kolonáda hráte silnú ženu, primárku, čo sama vychováva dcéru. Ako ju prijali diváci?
Naozaj ma veľmi potešila sledovanosť seriálu a dobré ohlasy. Je príjemné, že seriál si našiel svojich divákov, a myslím, že riaditeľstvo RTVS sa tiež veľmi teší. Nedávno bol v Bratislave týždeň francúzskeho filmu, mali sme tam koncert a po skončení za mnou prichádzali ľudia s tým, že Kolonáda a moja postava v nej sa im páči. Dokonca aj moji známi lekári hovoria, že ju sledujú.
Opäť silná žena, primárka Viera Horváthová v seriáli RTVS Kolonáda. FOTO: RTVS.
Koncertujete?
Spievam už roky a momentálne sa venujem len tomu. Dlho som zbierala odvahu, pri spievaní ste sám za seba, pri hraní sa schováte za postavu a môžete byť ktokoľvek. Spev sa okolo mňa krúti, odkedy som hrala Edith Piaf.
To bolo kedy?
Tuším pred osemnástimi rokmi v divadle West, ktoré sme otvárali predstavením Život v ružovom. Hrali sme ho štyri roky a vyvolalo pomerne veľký rozruch. Novinári sa ma po premiére pýtali, či náhodou nie som reinkarnovaná Piaf. Hlasy boli také silné, že ma to nakoniec vyprovokovalo, nabrala som odvahu a založila kapelu. Nakoniec sme vydali autorské CD Hotel Hazard. Neskôr som v divadle hrala Marlene Dietrichovú a moju obľúbenú Billie Holidayovú. Takže môj repertoár sa točí vo vodách džezu a šansónu.
S kým spievate teraz?
Asi pred rokom ma oslovil kontrabasista Ďuro Kalasz a ešte s klaviristom Gabom Jonášom sme vytvorili trio. Sú to vynikajúci muzikanti a ja sa teším, keď robím s ľuďmi, ktorí žijú hudbou. Teším sa, keď vidím, ako devätnásťročné žubrienky spievajú so mnou Piafkine texty. Človek pookreje a povie si, že žiadny žáner nakoniec nie je ešte prežitý.
Nakrúcate teraz niečo?
Momentálne nie. Minulý rok som robila v dvoch českých seriáloch a Kolonádu sme dokončili v novembri. Vždy som mala veľa roboty, sama za mnou chodila, ja som si len vyberala. Aj keď mám teraz oproti minulosti viac času, stále sa považujem za dieťa šťasteny a dúfam, že to mám napísané aj v osude, že táto práca je moje životné posolstvo alebo dar.
Seriál Zdivočelá země nakrútila Česká televízia podľa románov Jiřího Stránskeho. Na snímke s Jiřím Schmitzerom. FOTO: Archív ČT
Súvisí úbytok ponúk s vekom?
Dobrá herečka nemá vek. Možno tým, že som v neustálom pohybe, sa na mňa trochu zabudlo, ale ja mám hlavu plnú nápadov a projektov. Točím, fotím, vystavujem, spievam, píšem a viem, že skôr či neskôr ma niekto bude potrebovať, aby som stvárnila hereckú rolu v jeho projekte.
Hosťujete v niektorom zo slovenských divadiel?
Nie. Pred niekoľkými rokmi som pre chorobu trochu spomalila a potom som zistila, že keď na Slovensku spomalíte, rovno na vás zabudnú. Tak som hrala v českých divadlách. Takže som vlastne nespomalila, lebo som za divadlom cestovala 320 kilometrov.
Veľa sa o vás písalo v súvislosti s onkologickým ochorením, ktoré ste prekonali. Nemáte problém o tom verejne hovoriť?