Keď Španieli a Portugalci kolonizovali Južnú Ameriku, rozširovali medzi obyvateľstvom kresťanstvo a učili ich rešpektovať cirkevnú hierarchiu. V mestách im šla táto úloha ľahšie a v tých odľahlejších, nedostupnejších miestach medzi indiánskymi kmeňmi zas ťažšie. Vo filme Misia, dnes už takmer tridsať rokov starom, o tom rozprávajú režisér Ronald Joffé a scenárista Robert Bolt.
Keďže prvý z nich sa vyhlasuje za agnostika, ktorý chodil do kostola iba ako turista, a druhý sa v mladosti búril proti svojej katolíckej výchove a študoval teórie marxizmu, bolo by možno celkom prirodzené, keby trochu provokovali. Keby opisovali mechanizmy presadzovania moci (aj tej náboženskej) a popritom medzi riadkami naznačovali, aké to bolo všetko necitlivé. A predsa to neurobili. Postupovali takmer opačne a svoj film nakrútili s ambíciou zachytiť, oživiť, nejako vyjadriť tajomstvo a silu viery.
Ako sa im to podarilo?
Čím vyššie, tým bližšie k Bohu
Joffé a Bolt prišli s príbehom z roku 1750 a samozrejme, že sa v ňom venujú aj tomu, v akej ekonomickej situácii vtedy juhoamerické krajiny boli, v akom spoločenskom a náboženskom napätí žili. Najviac priestoru však venovali tomu, aby ukázali, že aj v takých podmienkach (alebo práve preto) mohli ľudia prežívať chvíle hlbokej kontemplácie, cítiť dotyk s niečím transcendentálnym alebo po ňom aspoň túžiť.
V ich filme sú takí aspoň dvaja. Vznetlivý obchodník s otrokmi Rodrigo Mendosa uveril, že pri stavaní misie Carlos odčiní bratovraždu, že ho práca s Indiánmi oslobodí od trýznenia svedomia a nechal sa viesť tichou autoritou jezuitského kňaza Gabriela. Pretože Gabriel veril, že človek môže každým krokom, každým gestom napĺňať ideál lásky. Keď sa v dusnej, horúcej džungli štverá po nebezpečných skalách nad vodopádmi, vidno, že to nerobí len preto, aby „sa dostal do roboty“ a dával Indiánom nové lekcie z evanjelia. Ale tiež preto, lebo cíti, že sa tou námahou približuje k Bohu.
Ak v tomto filme vyznieva viera oboch mužov tak presvedčivo, je to aj tým, do akého ohrozenia sa ich misia dostala. Cirkev aj svetskí predstavitelia kolonizátorov mali svoje dohody, podľa nich sa malé územie nad vodopádmi malo dostať spod vplyvu Španielska pod vplyv Portugalska. To by v praxi znamenalo, že Indiáni, ktorí si užívali život v prosperujúcej rovnostárskej komunite, by sa stali otrokmi. Rodrigo a Gabriel sa proti autoritám postavili, ale ich vyhliadky boli neisté. Preto aj Misia nie je optimistickou bájkou s duchovným posolstvom, ale skôr smutnou drámou bez zrejmého rozhrešenia.
Odhodlaní a osvietení
„Vždy ma fascinovalo, ako ľudia sami svojím svedomím rozlíšia, čo je spravodlivé a čo nie. A vždy som sa pýtal, čo ich vedie k prejavom toľkej lásky, šľachetnosti a odvahy,“ hovoril režisér Roland Joffé v rozhovore pre filmový magazín Ciak. Keďže tieto témy našiel v scenári Roberta Bolta, nakrútiť film Misia bola preňho samozrejmá vec. Bolt bol práve vtedy po infarkte a keď v texte robili posledné úpravy, ledva vedel hovoriť a písať. Jeho odhodlanie bolo tiež mimoriadne obdivuhodné...
Do kín prišla Misia v roku 1986, v rovnakom čase ako Čata od Olivera Stona, ktorá jej na Oscaroch úspešne konkurovala. Získala však Zlatú palmu na festivale v Cannes a stala sa príkladom toho, ako možno umelecké ambície spojiť s ambíciami zapáčiť sa širšiemu publiku. Na plagátoch ho predsa mohli lákať mená skladateľa Ennia Morriconeho alebo Roberta de Nira a Jeremyho Ironsa, ktorí v úlohách Rodriga a Gabriela hrajú tak, ako keby boli sami niečím osvietení.
Sila jednotlivcov
Prirodzene, istý čas po premiére sa film ešte analyzoval. Niektorí kritici hovorili, že je nepresný, pretože vraj nebolo jezuitov, ktorí by sa v tejto oblasti indiánskych kmeňov takto zastali. Potom sa zas ozvali hlasy, že vykreslenie pôsobenia kolonizátorov mohlo dopadnúť aj horšie.
Roland Joffé si myslí, že evanjelizácia v Južnej Amerike priniesla aj niečo zlé, aj niečo dobré. Nebola obrazom kolektívnej práce, každý jednotlivec ju nejako formoval - čo skúsil vyjadriť rôznorodosťou postáv: „Otec Gabriel bol číry misionár, veril, že sa možno obrániť láskou. Konvertovaný Rodrigo chcel zas svoju lásku prejaviť hoci aj cestou násilia a sily. A biskup Altamirano, ktorý prišiel misionárom oznámiť príkazy zhora, zas dospel k záveru, že Indiánom by možno bolo najlepšie, keby jezuiti cez Atlantik nikdy nepreplávali.“
Nič konkrétnejšie vraj povedať nemohol, pretože úloha sformulovať si nejaký názor nepatrí jemu. Tým nech sa zaoberajú tí, ktorým Misia zostane po premietaní v hlave.
Dostal Morricone Oscara alebo nie?
Hudba z Misie bude znieť túto sobotu na koncerte Ennia Morriconeho v Bratislave.
"Vyhrať som mal ja," hovorí Ennio Morricone, keď sa reč zvrtne na rok 1987 a odovzdávanie Oscarov. S hudbou, ktorú zložil pre film Misia bol veľmi spokojný a bol na ňu hrdý, ale americká akadémia sa vtedy rozhodla oceniť hudbu z muzikálu Round Midnight. Napriek tomu, že nebola až taká pôvodná, ako diktujú pravidlá, ale výchádzala zo známych jazzových skladieb. Morricone priznáva, že vtedy zostal v šoku.
Je pravda, že bez jeho kompozícií by film Rolanda Joffého nebol taký úspešný, napokon, hudba v ňom má samostatnú úlohu. Veď jezuita Gabriel si dôveru divokých Indiánov získal tým, že hral na hoboji. Ovplyvnil ich tak, že by si už život bez hudobných nástrojov nevedeli celkom dobre predstaviť. Aj keby sa raz chceli vrátiť k svojmu pôvodnému životu k džugli.
Gabrielova skladba hraná na hoboji je ústrednou témou Misie. Zaujímavá je tým, že má v sebe niečo jemne nedokonalé, akoby nebola úplne vycizelovaná, upravená do poslednej noty. Morricone vraví, že ju zložil tak, aby zodpovedala obrazu, ktorý už bol nakrútený, a preto viac-menej rešpektoval náhodný prstoklad Jeremyho Ironsa.
Dokonalá alebo nie, dnes je to jedna z najslávneších melódií, aké kedy Morricone zložil. Keďže sa do nej dostal meditačný charakter filmu, zvykne sa púšťať aj ako hudobný doprovod oddychových pasáží pri cvičení jogy.
Piatok 5. apríl by mala znieť aj na bratislavskom koncerte Ennia Morriconeho - na svojom súčasnom európskom turné ju už zahral viackrát. Diváci ju budú poznať, aj keby Misiu nevideli. To je takmer isté. A možno pritom budú mať aj pocit, že počujú jednu z najúspešnejších skladieb v histórii kinemoatografie. Lebo ako hovorí režisér Joffé: "Ľudia si dnes aj tak myslia, že vtedy v roku 1987 Ennio toho Oscara vyhral."
Kristína Kúdelová
