Céčka boli, aj keď záznam o tom nie je. RTVS vysiela Fetiše socializmu

Stopy po socializme miznú. Piati slovenskí režiséri sa ich ešte pokúsili vystopovať a skomentovať v novom seriáli Fetiše socializmu. Premiéra je v piatok 4. apríla o 21:40, seriál vysielajú každý týždeň.

„My Slováci nemáme k ničomu minulému vzťah, sochy na námestiach zbúrame, hračky a dekoračné predmety vyhodíme, tapety strhneme a kúpime nekvalitný nábytok. Zabudneme a po pár rokoch si už ani nespomenieme, aké vzácne veci sme kedysi vyrábali a mali v bývalom Československu,“ hovorí režisérka Miriam Petráňová.

Je jednou z piatich režisérov, ktorí pre Rozhlas a televíziu Slovenska pripravili desaťdielny seriál Fetiše socializmu alebo každodenné absurdity v socialistickom Československu.

Prvý diel s názvom Skrytý pôvab budovateľov sa vysiela v piatok 4. apríla o 21:40.

Retro nostalgiu nevylieči

Kto v socializme zažil aspoň prvých pätnásť rokov svojho života, vie, aké nedostupné boli pre nás svetové trendy. Naša móda i dizajn boli preto trochu špecifické, ale vôbec nie márne.

Miriam Petráňová si myslí, že by sme na ne mohli byť hrdí: „Mladí teraz prežívajú vlnu retra, vyhľadávajú výrobky, ktoré pripomínajú tie socialistické, aj keď už nie sú také kvalitné. Tie pôvodné už, bohužiaľ, nenájdu. Po revolúcii sme sa ich zbavili, aby nám nepripomínali, že kedysi sme nič iné ako všetci susedia na sídlisku mať nemohli.“

Nedávno prišla s podobnou témou Česká televízia, vysielala cyklus Retro. Každú špecialitu socializmu rozobrala z viacerých strán, vyjadrovali sa k nej sociológovia, kunsthistorici aj ekonómovia, bolo to poučné aj vtipné.

Miriam Petráňová (na snímke v strede) hovorí, že ona svoje dokumenty nechcela silou-­mocou nakrúcať v povznesenom duchu, ich sprievodnou náladou sa stala skôr nostalgia. Vraví, že každý diel má akoby jedného hrdinu, niekoho, kto sa dedičstvu socializmu venuje a ochraňuje ho.

V časti Kaskadéri doby šla napríklad do bývalých Považských strojární, kde sa vyrábali legendárne Babety či Pioniery pod značkou motorky Jawa. A výsledok je vraj veľmi dojímavý.

„Keď sa strojovky rušili, technické náčrty sa skartovali, motorky a prototypy sa nahádzali do jamy a rozdupávali, aby mohli ísť rovno do šrotu,“ hovorí. „Našli sme pána konštruktéra a aj dizajnéra, ktorý pre Babetu vymyslel názov, a pri spomínaní na staré časy si aj poplakali. Tie výrobky boli originálne, boli naše a je dosť pravdepodobné, že by sa i popri lacných výrobkoch z Číny mohli udržať na trhu aj dnes.“

Dôkazy nemravnosti

V polovici mája sa bude vysielať Petráňovej druhý dokument Bicyklom k lepším zajtrajškom. O túto tému sa uchádzala, lebo má pekné spomienky na to, ako sa v detstve bezstarostne premávala na bicykli s vetrom vo vlasoch, bez obavy, že ju v plnej premávke čosi zrazí.

Film nakrúcala aj pri bratislavskom Starom moste – nie náhodou, ten už mizne tiež.

„Spomienky sa nám viažu na isté miesta, keď sa k nim vraciame, oživujú sa nám aj pocity, ktoré sme vtedy mali. Keď tie miesta zmiznú, zmizne aj to prepojenie a spomienky spolu s ním,“ hovorí. „V spravodajských záberoch televízií most dlho nezostane. Všetky sa po čase mažú.“

Režiséri Fetišov socializmu mali k dispozícii archívy Slovenskej televízie aj archívy Slovenského filmového ústavu.

Keď však Miriam Petráňová nakrúcala diel o céčkach, prekvapene zistila, že v archíve o nich takmer nič nie je, len jeden dokument. Pritom si myslí, že práve pri zbieraní céčok sa najviac prejavil deštruktívny vplyv socializmu, napríklad to, ako deformoval charaktery.

„Ja som bola v škole športovkyňa, céčka ma veľmi nevzrušovali,“ hovorí. „Ale raz mi otec priniesol z Čiech vrecko perleťovozlatých s bublinkami a ja som s nimi slávnostne prišla do školy. Cestou domov ma potom neznáme decká olúpili. Dnes mi z tých čias zostala len malá retiazka ako dôkaz, že naozaj existovali.“

Zberatelia nás chránia

Na seriáli spolupracovali režiséri Róbert Šveda, Peter Kerekes, Vladislava Plančíková a Katarína Hlinčíková. A vo filmoch o svojich socialistických príbehoch rozprávajú napríklad Pavel Vilikovský, Laco Lučenič, Peter Lipa, Janko Kuric, Milan Lasica.

Miriam Petráňová si špeciálne váži prínos zberateľov (o nich aj nakrútila samostatný diel). Pretože na rozdiel od väčšiny z nás nič nevyhadzovali.

„Majú bohatšie zbierky ako múzeá a ja by som ich význam prirovnala k spisovateľom. Bez nich by sme nemali obraz o minulosti, boli by sme vykorenení, zabúdali by sme, čo sme prežili – a je veľmi pravdepodobné, že by sme to všetko museli cyklicky znovu a znovu zažívať.“