Knižný piatok
Antológia prináša šesť vlastných životopisov slovenských literátov.
Autobiografia má svoje úskalia. Naozaj je všetko, čo autor napíše o sebe, pravda? Nevyberá zo svojej pamäti výberovo, čo sa mu hodí? Aj na tieto otázky odpovedá obsiahla antológia Podoby autobiografickej literatúry 19. storočia (Kalligram). Pod akademickým a trochu odradzujúcim názvom sa skrýva šesť vlastných životopisov Jozefa Miloslava Hurbana, Jána Francisciho, Jonáša Záborského, Eleny Maróthy-Šoltésovej, Martina Kukučína a Alberta Škarvana.
Tieto texty už boli publikované, hoci niektoré iba časopisecky alebo v oklieštenej podobe. Predstavujú rôzne prístupy k téme, ktorá je spisovateľovi azda najbližšia – vlastnému životu. Niekde sú nazvané rozpomienky, vlastný životopis, zápisky a u Šoltésovej neživotopisným názvom Umierajúce dieťa.
Anatómia bolesti matky
Tento text je najkratší, najmenej egocentrický, a napriek tomu najkoncentrovanejší. Je to anatómia bolesti matky, ktorej pred očami odchádza zo života milované dieťa. Autobiografie chlapov spája ich hrdosť na vlastné postavenie, sebaúcta, ako aj potreba postaviť sa ako živý monument pred oči národa, pri formovaní ktorého stáli. Robia to rôznym spôsobom a rôznou mierou autoštylizácie.
Hurbanove Rozpomienky sú akčné, revolučné, ako píše „myšlienky sa v hlave maria ako bublinky v hrnci“. Je v nich eufória vzbury a idealizovanie zmeny, ktorá je za rohom. Vlastný životopis Jána Francisciho je pedantský, národovecký, istú oficióznosť poľudšťujú ironické postrehy: „Ináče bol dobrý Slovák, t. j. taký dobrý Slovák, akí boli i jeho výchovy dobrí Slováci, neublížil, pozitívneho v prospech Slovákov nevykonal, ale nevykonaním mnoho premeškal.“
O vzdorovitej letore Jonáša Záborského svedčí sebacharakteristika: „V povahe mojej bola nesklonná vzdorovitosť. Nejedol som celý deň, keď mi nedali, čo som pýtal. Kľačať nemohli ma nahnať ani hrozbami, ani bitkou.“ Jeho autobiografia rozdelená do krátkych očíslovaných odsekov, paragrafovaných takmer ako Wittgensteinove traktáty, zachytáva aj odvrátenú stranu slovenského národovectva (Hurbana nazývali zákerníkom a otcobijcom).
Doktore, tě bůh!
Zápisky zo smutného domu Martina Kukučína zachytávajú pražské štúdiá nášho realistu. Pražský kolorit sa dostáva aj do jeho vety, ktorá sa dikciou približuje nerudovskej poetike. Ale aj tu zaiskrí kukučínovská tlmená irónia: „Pane doktore – titul už tak zdiskreditovaný, že pepíci sa pozdravujú Doktore, tě bůh!“
Škarvanove Zápisky vojenského lekára sú z celej kolekcie azda najpopulárnejšie. Škarvan je rapsód, ktorý širokými ťahmi načrtáva panorámu svojej doby. Jeho úvahy o vojne, lekárskej profesii i väzenstve sú zaujímavé aj v konfrontácii s dneškom.
Túto podnetnú antológiu uzatvára fundovaná štúdia Ivany Taranenkovej.
