Činohra SND priniesla silnú dramatizáciu románu Jonathana Littella Láskavé bohyne.
Jonathan Littell nenapísal Goncourtovou cenou ocenený intímny denník masového vraha z druhej svetovej vojny podľa dejepisu. Ako pracovník humanitných organizácií mal možnosť vidieť, čo sa aj v dnešných časoch deje v Čečensku, Afganistane či Kongu. Narodil sa v Amerike, ako dieťa sa bál, že aj on bude v akomsi novom Vietname prinútený zabíjať nevinných.
Hoci svoj debut venoval besneniu elitných jednotiek SS na Ukrajine, podarilo sa mu ukázať, že to, čo sa stalo vzdelaným nemeckým dôstojníkom, môže sa stať komukoľvek a kedykoľvek. Sucho konštatuje, že je malá šanca, že práve my sa staneme hrdinami. Jeho román nekladie otázku, ako sa mohol zvlčiť národ Goetheho, ale za akých okolností začne v mene pomýleného cieľa vraždiť ktokoľvek z nás.
Fiktívne memoáre
Hlavný hrdina Maximilian Aue nie je skutočnou postavou, môže byť teda pri opise spáchaných zverstiev celkom úprimný. Navyše čitateľovi či divákovi neberie energiu túžba po jeho spravodlivom potrestaní. Môže sa teda plne sústrediť na svoje vlastné skryté traumy a nenávistné pocity.
„Som rovnako nevinný ako vy,“ vychrstne na nás muž, na ktorého by bolo priveľmi ľahké zhodiť vinu. Lettella zaujíma zodpovednosť tých, čo moralizujú hneď po tom, ako si odgrgnú po dobrom jedle z okupovaných území. „To, že mám rád mäso, ešte neznamená, že by som chcel pracovať na bitúnku,“ pomenuje situáciu Aueov Veliteľ. Ibaže odberateľom výrobkov z vraždiacich systémov je tak trochu každý.
Antický pôdorys
Littell dal svojmu príbehu antickú štruktúru, nachádzame v ňom motív incestu i matkovraždy. Aue je novodobým Orestom, ktorý sa mstí na svojej krvi za vraždu idealizovaného otca i vlastných nenaplnených ambícií.
Hoci sú jeho pohnútky ešte menej noblesné ako tie z Euripida, Erínie túžiace po pomste za jeho hriech si aj dnes uzmierujeme drobnými kompromismi. Celkom tak, ako ich bohyňa Aténa premenila podľa mýtu na láskavé bohyne v záujme krehkej demokracie.
Režisér Michal Vajdička sa vrátil do Národného so známym tímom, na ktorom však nebolo badať príznaky únavy z dlhoročnej spolupráce. Pavol Andraško navrhol dokonale funkčnú skladačku pohyblivých segmentov, réžia sa citlivo pohrala aj s osvietením. Každá nota zo scénickej hudby Mariána Čekovského zaznela s nástojčivosťou, ale bez gýčovitého citového nátlaku. Do ucelenej koncepcie zapadali aj kostými Kataríny Hollej.
Špičkové výkony
Daniel Majling je autorom početných dramatizácií literárnych diel, tentoraz jeho text netrpí ani trochu literárnosťou, civilné dialógy sa blížia k filmovému videniu.
Pri podobne krutom diele záleží na každom geste, režisér sa našťastie mohol spoľahnúť na špičkový súbor.
Ľuboš Kostelný dal človeku, ktorého od konania zla neodviedlo ani to, že sám nezapadal do nacistického ideálu, totálnu presvedčivosť. Aj ostatní dôstojníci na čele s Jozefom Vajdom v úlohe Veliteľa svoje postavy uchránili od zlej paródie.
Táňa Pauhofová bola dokonalým stelesnením symbolu, idolu, ilúzie. Emília Vášáryová dodala matke rozmer antickej fatálnosti. Divák nemôže odchádzať bez istého šoku. „Vy ste nás zvolili, aby sme vyriešili vaše problémy,“ pripomína Aue nielen nemeckým malomeštiakom.
Recenzia/Divadlo
Láskavé bohyne
Preklad: Michala Marková
Dramatizácia:Daniel Majling
Réžia: Michal Vajdička
Hrajú: Ľuboš Kostelný, Alexander Bárta, Marián Geišberg, Milan Ondrík, Richard Stanke, Jozef Vajda, Martin Nahálka, Táňa Pauhofová, Emília Vášáryová a ďalší
Premiéra 2. a 3. apríla
