KNIHA TÝŽDŇA / VIRGINIA WOOLFOVÁ
Biografia spisovateľky, ktorá mala zásadný vplyv na vývoj svetovej modernej prózy, je čítavým úvodom do jej diela, ako aj jeho svojráznou interpretáciou
Učiteľka anglickej a americkej literatúry na Univerzite v Liverpoole Alexandra Harrisová napísala pútavú knihu o živote a diele Virginie Woolfovej. Životné okolnosti, vlastné ja alebo rodina a zdedené gény. Čo nás ovplyvňuje najviac? Vtedy začínajúce vedné odbory psychológie či genetiky nenašli jednoznačné odpovede. Autorka v najnovšej biografii Virginia Woolfová (Argo) predstavuje slávnu spisovateľku práve z pohľadu týchto faktorov.
Každý deň medzi desiatou a trinástou sa Woolfová usadila, zapálila si cigaretu a takto naladená sa pustila do práce. Usilovne písala romány, eseje a recenzie, aby sa po boku úspešného a oddaného manžela presadila. Veď predsa – ako hovorievala – „on napísal román a ja tiež“. Pre sebavedomú ženu viktoriánskej doby, ktorá si nemienila zvykať na fakt, že do významnejších knižníc púšťali ženy len s odporučením, to bol vzťah, ktorý ju výrazne posúval vpred. Získala si autoritu vtedajšej mužskej kultúry Anglicka a pustila sa do jej pretvárania. Ako inak než perom a papierom.
Introvertná a maniodepresívna
Podkladom jej bola filozofia a rodiaca sa psychológia. Počnúc Wiliamom Jamesom, ktorý ako prvý použil pojem prúd vedomia a nekončiac Freudovou myšlienkou nevedomia, teda toho, čo nás tak zneistilo a nasmerovalo do detstva a minulosti.
Populárni boli Cézanne, Manet, Van Gogh, ktorí objavili prenosné tuby na farby a z prírody si spravili vlastné ateliéry. Tí, ktorí svojimi nezachytenými momentmi života ľudí, západom slnka, krásou baletiek a Tahiťaniek ohurovali umelcov a aj Woolfovú – literárnu impresionistku, ktorá hľadala a slovami zachycovala ten istý prchavý moment, záchvev vedomia a premenlivý čas. Ten stratený čas, ktorý hľadal aj Proust.
Osobnosťou bola skôr uzavretejšia, introvertná a často trávila čas premýšľaním, introspektívnym bádaním alebo čítaním kníh. Trpela maniodepresiou a mávala zlé aj lepšie obdobia.
V tých horších podliehala depresii, zažívala okamihy ostrého, až extatického vnímania, vysilenosť vplyvom napnutých nervov na prasknutie. Psychiatria bola vtedy len pri zrode a jedinou útechou jej boli sedatíva, no tie jej skôr škodili, ako poskytli úľavu. V jednom z takýchto období napísala list na rozlúčku, vložila si kamene do šiat a skočila do rieky. V tých lepších obdobiach brázdila večierky a nechápala, ako do nich zapadá práve ona. Nechcela sa obliekať ako Gauguinova múza a už vôbec sa jej nechcelo stáť natešeným fotografom na postimpresionistickom plese.
Umenie nezabúdať
Detstvo vnímala ako jedno z najdôležitejších období, základ života, na ktorý sa nabaľujú ďalšie skúsenosti a ktoré určujú smer dospelému životu. Jej detstvo bolo typické pre vyššiu strednú triedu deväťdesiatych rokov devätnásteho storočia. Návštevy, domáce vyučovanie, ale i zábava a výlety so súrodencami. Jej matka, Julia Stephenová, tradičná viktoriánska žena, starostlivá pani domu Stephenovcov v Hyde Park Gate, si spolu so svojím mužom Lesliem zakladala na „umení nezabúdať“.
Celý dom bol posiaty artefaktmi minulosti. Predmetmi, ktoré skrývali množstvo príbehov a cez ktoré sa zrodil Woolfovej vzťah k minulosti. Tú potom analyzovala v románe K majáku. Cez príbeh, ktorý nazývala „vlastnou psychoanalýzou“, spracovala svoj vzťah k rodičom a dopriala tak spočinúť duchom minulosti.
Označovali ju všelijako – elitárska, šialená, príliš senzitívna. Čiastočné pochopenie sa jej dostalo až publikovaním jej súkromných denníkov, kroník, ktoré zachytávali okrem iného i to, ako tvorila. Autorka jej biografie Alexandra Harrisová mala preto k dispozícii množstvo voľne dostupných denníkov a korešpondencií. Ďakovať za to môžeme Woolfovej manželovi, ktorý svoju ženu viac ako manželku vnímal ako spisovateľku, a tak považoval za povinnosť ich sprístupniť.
Woolfová ho v poslednom liste žiadala: „Znič, prosím Tě, všechny moje písemnosti.“ Leonard Woolf sa však rozhodol spracovať ich do publikovateľnej podoby - niekoľko rokov ich redigoval a prepracovával. Bol to preňho spôsob, ako ju udržať nažive, ako udržať jej pamiatku večnú a ako dotvoriť jej portrét ako spisovateľky.
Bol jún a krátko po búrke
(ukážka z knihy)
V roku 1907 mala Virginia Stephenová dvadsaťpäť rokov a zatiaľ sa nestala vydávanou spisovateľkou. Obstarávať si každodenné živobytie a k tomu písať znamenalo vynakladať nesmierne úsilie. Nemala tušenia, či sa vydá a bude mať rodinu. A rovnako nebolo vôbec jasné, či bude vo svojom snažení geniálna, alebo skrátka len dosť dobrá. V liste Violet Dickinsonovej, prvej osobe v živote, ktorú skutočne milovala, napísala, že si pripadá ako na križovatke: „Buď budem nešťastná alebo spokojná; stane sa zo mňa ukecané sentimentálne stvorenie alebo budem písať tak, že stránky priam zahoria.“ O štyri roky neskôr už bolo po snívaní. Sestre Vanesse vtedy poslala jednoduché a zúfalé zhrnutie svojej situácie: „V dvadsiatich deviatich rokoch som doteraz slobodná, neúspešná, bezdetná, tiež duševne chorá. A žiadna spisovateľka.“ Napriek tomu to nevzdala. V tom istom liste cítila, ako je už to horiace písanie nablízku. Bol jún a krátko po búrke. Horela nápadmi i erotikou. Čoskoro potom, čo pripustila neúspech na všetkých frontoch, pocítila, ako sa jej jazyk vzmáha: „Každé slovo vášnivo páli ako podkova na kovadline.“
Postupne sa zaradila medzi najväčších autorov všetkých čias. Dnes je slávna nielen svojimi románmi, ale aj vďaka esejam, spoločenským polemikám, memoárom, experimentom v žánri biografie, vzletným i dojemným denníkom a veľmi rozsiahlej korešpondencii. História jej života sa vyznačuje odhodlaním, tvrdou prácou a neutíchajúcim záujmom o svet okolo seba. Nič nepovažovala za samozrejmosť, počínajúc pochybnosťami roku 1907, či sa vôbec stane spisovateľkou, a končiac presvedčením, že svojím dielom Medzi aktmi opäť neuspela. Nemohla totiž stavať na tom, čo už dosiahla, pretože sa v tvorbe nikdy neopakovala.
Autor: Nina Chybíková
