„Bolo to v County Hall a bol to pre mňa neskutočný zážitok,“ začína kurátorka Barbora Geržová rozprávanie o svojom obľúbenom diele od Richarda Wilsona s názvom 20:50. „Odvtedy ma už žiadne iné umenie až tak bezprostredne neoslovilo.“
Dielo 20:50 bolo v samostatnej miestnosti, do ktorej mohol vstúpiť iba jeden návštevník. Autor v nej nainštaloval bazén siahajúci asi po pás diváka pokrývajúci celú podlahu miestnosti. Napustil ho použitým motorovým olejom, ktorého technické parametre vyjadrené pomerom 20:50 sa stali názvom samotnej inštalácie. Išlo o druhú verziu tohto diela, tretia je v novej Saatchi Gallery, ktorá je v Duke of York's HQ, pričom autor vždy pracoval so špecifickými danosťami konkrétneho priestoru.
„V tomto prípade boli steny obložené dubovým dreveným obkladom, kde boli veľké okná a niekoľko dverí,“ spomína si Geržová na zážitok spred vyše desiatich rokov.
Richard Wilson, 20:50, Použitý motorový olej a oceľ, 1987, Saatchi Gallery.
Druh motorového oleja, ktorý Wilson použil, je charakteristický tým, že má extrémne lesklý povrch. Vďaka tomu sa podarilo vytvoriť zrkadliacu plochu potrebnú na vytvorenie dokonalej ilúzie hĺbky priestoru, v ktorej sa odrážala reálna architektúra. Prispela k tomu aj vstupná plošina, ktorá sa končila v strede miestnosti, v ideálnom bode, kde bol iluzívny efekt pre diváka najlepšie viditeľný.
„Človek mal chuť nakloniť sa a pozrieť sa ‚dole‘, do priestoru, ktorý reálne neexistoval. Hoci tam boli ceduľky s nápisom „prosím, nedotýkať sa“, pokušenie vnoriť do vytvorenej ilúzie ruku bolo veľmi silné. Je to dielo, ktoré musíte zažiť, fotografia ho nedokáže sprostredkovať.“
To, ako bola ilúzia vytvorená, vám prezradil nos a jemné fúknutie na hladinu. „Bola som sa na Wilsonovu inštaláciu pozrieť niekoľkokrát. Napriek tomu, že som vedela, že materiálom je olej, vždy som na to akoby pozabudla. Vizuálna ilúzia je taká dokonalá, že napriek tomu, že ste pripravený a viete, ako je to spravené, znovu vás to dostane,“ hovorí Geržová.
Prvá verzia diela je z roku 1987, je to však nadčasová práca a nepovedali by ste, že vznikla pred takmer tridsiatimi rokmi. V tom čase išlo o odvážny experiment, pretože tento typ inštalácie bol zriedkavý.
Zo všetkých troch inštalácií bola práve tá v County Hall možno najzaujímavejšia, keď okrem vnútorného priestoru sa cez veľké okná dostal do inštalácie aj vonkajší svet.
Ale nie je to celé iba kratochvíľa? Nie je to tak, že keď prejde prvotné očarenie a človek začne hľadať, čo je vlastne za tým, neuvidí nič? Geržová si to nemyslí.
„Pre Wilsona je typické, že rád mení priestor a cielene pracuje s architektúrou. V diele Turning point urobil oválny výrez vo fasáde budovy, ktorý poháňaný motorom rotoval. Jeho diela sú vizuálne efektné, zasiahnu aj obyčajného diváka, ktorý nemá prehľad o súčasnom umení, ale nemyslím si, že ide len o povrchný vizuálny trik. Ani o iluzívnych maľbách Milana Bočkaya vytvorených na princípe trompe l´oeil neuvažujeme týmto zjednodušujúcim spôsobom. Dôležité je, že Wilson pracuje s konkrétnym priestorom, ktorý virtuálne mení, vytvára z neho niečo, čím v skutočnosti nie je. Aj keď je to aj hra s divákom, ktorého autor chytá do vizuálnej pasce, priestor má pod kontrolou, mení jeho formu a funkciu. Prekonáva jeho dané možnosti. Nie je to iba vizuálny efekt, nie je to ten typ atrakcie ako koleso London Eye, ktoré bolo v susedstve galérie.“
Inštalácia je pozoruhodná aj veľkorysosťou svojho vyhotovenia. Zakladateľ galérie Charles Saatchi je možno zdatný obchodník, zároveň je však jedným z ľudí, vďaka ktorým je dnes Londýn mekkou súčasného umenia.
„Saatchi kúpil toto dielo do svojich zbierok v 90. rokoch a v tom čase bol jedným z mála, ktorý nakupoval inštalácie. Bol pionierom a nebál sa ísť do experimentálnych vecí. Má obrovskú zbierku, ktorú by mu mohla závidieť akákoľvek inštitúcia venujúca sa súčasnému umeniu. To, že je ochotný ju zverejniť a dať k dispozícii obyčajnému divákovi, pokladám za veľké plus,“ chváli Geržová.
Juraj Kováčik, editor hentak.sk
Autor: Juraj Kováčik, editor hentak.sk
