Tejto dramatizácii románu Buddenbrookovci chýbajú len kľúčové scény, ktoré by diváka pripútali hravosťou a urobili príbeh ľudskejším.
Ponoriť sa do myšlienok o nevyhnutnom úpadku rodiny je prinajmenšom odvážne. Stotožniť sa s témou znamená uveriť hoci len na chvíľu tomu, že nádej umrela a niet žiadnej perspektívy. To sa môže stať, ak človek vidí zmysel života v peniazoch a v ničom inom. Ste takí?
Hrdinovia veľkého románu Thomasa Manna túto otázku cez divadelnú hru v divákovi generujú. Ja nie som – poviete si. Týmto sa aktualizačný moment na javisku končí. Jedine, že by divákovi osobne ležal na srdci osud rodiny, v ktorej peniaze začali kaziť človeka zároveň s tým, ako sa stali minulosťou zlaté časy meštianstva. Alebo nachádza neúnavné zaľúbenie v nemeckej literárnej klasike a v jej rozsiahlej dramatizácii.
Kupčenie s citmi
Do románovej fikcie autor prepašoval všeličo z rodinnej kroniky. Je aj hybnou silou divadelnej hry. Stráži dejiny veľkého rodu Buddenbrookovcov z prístavného mesta Lübeck (Mannovo rodisko). Kedysi bolo práve toto mesto najmocnejším členom obchodnej organizácie Hanza.
Tie časy však už dávno pominuli. Hoci obchody zďaleka tak neprekvitajú, členovia rodiny sa nechcú vzdať luxusu. A tak sa uchyľujú k sobášom z rozumu alebo jednoducho ku kupčeniu s citmi. Konzulova dcéra Tóny je silná žena. No pod tlakom rodiny samu seba presvedčí, že lepšie ako veriť na lásku je upísať sa mužovi, ktorému vraj v obchode ide karta.
Podobne rozmýšľa aj ctižiadostivý brat Tom, ktorý má po smrti otca prevziať majetok. Na tretieho zo súrodencov sa v obchode spoľahnúť nedá. Je to človek s rozpustilou, prelietavou dušou, chorľavý, bez vôle prevziať zodpovednosť. Rodina nedokáže finančný krach oddeliť od svojho morálneho a sociálneho statusu, nevie sa povzniesť nad tým, že vymiera po meči.
Možnosti scény
Inscenácia stavia na jednoduchej, efektnej mobilnej scéne. Hrá sa na horizontálne pohybujúcich sa paneloch, ktoré pri posúvaní narúšajú scénografické východisko – prienik uhlopriečok ako základný, silný bod, centrum rodiny, kde sa stretávajú a rozchádzajú rôzne záujmy jej členov. Zadné plány so zrkadlovými stenami umožňujú v kombinácii so svetlom variovať situácie a obrazy. Postavy menia kostýmy tak, ako sa menia ich stavy, po celý čas zostávame v kontraste čiernej a bielej a v odtieňoch hnedej (zrejme ako symbolu marenia čistoty a jednoznačnosti).
S možnosťami scény sa dá pomerne dlho vydržať, no ku koncu sú čoraz mechanickejšie ovládané. Podobne je to s momentmi pantomímy, ktoré sú v kombinácii so zvukom nápaditým spôsobom, ako nahradiť rekvizity. Medzi rekvizity možno zaradiť aj živé nahé ženské telá, pravdepodobne ako isté symboly nerozumu, prízemnosti.
Herecky sa najviac darí Danielovi Fischerovi, postava Kristiána pôsobí najplastickejšie a prináša na javisko napätie a vzrušenie. Výborne zafungoval na javisku v epizódnej úlohe aj František Kovár, Ľubo Bukový úlohu falošného manžela pomerne hravo zvládol, i keď pôsobil miestami neurčito komicky.
Martin Huba a Zdena Studenková vytvorili vyváženú dvojicu, ktorá s prehľadom udržiava rovinu serióznych najstarších členov rodu. Zuzane Fialovej pristala Tóny skôr v zrelšej etape svojho vývinu. Tomáš Maštalír ako syn Tom vyhmatol zopár silných momentov, no práve jeho postava najviac prezrádzala, že inscenácia trochu trpí nechcenou karikatúrnosťou.
Stojí to zato?
Za román Buddenbrookovci získal Thomas Mann Nobelovu cenu. Príbeh bol viackrát sfilmovaný, v roku 1974 adaptáciu vyrobilo aj bratislavské televízne štúdio s plejádou rešpektovaných hercov. Ak si divák nenájde vysvetlenie, prečo sa v rámci trendu veľkorozmerných inscenácií rozhodlo SND pre túto klasiku, jedno poruke je. Pod tlakom televíznej produkcie, ktorá robí z hercov celebrity, chce divadlo ukázať, že hercom stojí zato drieť aj pod jeho strechou. A že na to majú.
