Ak hľadáte spisovateľku zavretú výlučne vo svete svojich príbehov, Olgu Tokarczukovú musíte zďaleka obísť. Jedna z najčítanejších a najoceňovanejších poľských prozaičiek dáva spoločenskej angažovanosti updatovanú podobu na úrovni súčasnej spoločnosti.
Nejde o krátkodobé výlety do politiky alebo odpudivé moralizovanie „svedomia národa“. V zbierke článkov, fejtónov, zamyslení a príležitostných textov Okamžik medvěda (Host) je prítomná osobná filozofia Tokarczukovej. Ešte zaujímavejší je pestrý obraz spoločenských polemík v Poľsku. Narúša bežnú predstavu jednoliateho národného monolitu spievajúceho mariánske piesne.
Tokarczuková pred rokmi vo varšavskom divadle predstavila metódu tvorby utópie. Spočíva v neustálom spochybňovaní všeobecne dodržiavaných noriem a premýšľaní, ako by mohol vyzerať svet, ktorý by fungoval podľa iných pravidiel.
Nový étos
Zmyslom jej uvažovania nie je obyčajná deštrukcia. Princípy vysnívaného budúceho sveta sú príťažlivé: s charakteristickou vášňou túži po slobodnom životnom priestore, v ktorom rôznorodosť prestane byť sloganom a zmení sa na najobyčajnejšiu realitu.
Nepochybuje o tom, že „každá vízia lepšieho sveta sa rodí vo fantázii žien“. Bytostne neznáša zotrvačnosť a duševnú lenivosť. Odmieta manipulácie, ktorými sa v našich hlavách upevňujú nepoužiteľné schémy. Všetko, čo si dokážeme predstaviť, je určitým druhom pravdy. Nevyhýba sa háklivým témam podoby rodiny, partnerstiev a chápania národa.
Výraznou farbou v tejto publicistike je zelená. Kultúra života nesmie obchádzať zvieratá. Nemé tvory v našej blízkosti sú obeťami ľudskej nenásytnosti a krutosti. Vieme s určitosťou, že pod roztomilou maskou nie je skrytá tvár trpiacich bytostí? Tokarczukovej étos je nový, komplexný a sympatický. Z jej textov necítiť ideologickú neústupčivosť, ktorá často degraduje angažovanosť šikovných ľudí. Pozná vcítenie sa a s príznačnou literárnou noblesou oslavuje empatiu.
Hranice ako hry
V zbierke publicistických textov sú prítomné aj ďalšie motívy dobre známe čitateľom jej románov. Autorka na česko-poľskom pomedzí vníma relatívnosť hraníc. Jazykové a národné hranice sa v jej podaní menia na symbolické hry, ktoré môžu preceňovať iba blázni a duchovní obmedzenci.
Tokarczuk sa nemohla vyhnúť ani témam riskantným. Nie je jednou z autoriek poľskej mytológie. V reflexii na tragédiu vládneho lietadla nešetrí krutosťou voči vlastným. S neľútostnou presnosťou odhaľuje všetkých, ktorí sa ako supy prišli priživiť na tragédii. Búri sa proti mesianskemu mýtu o vyvolenom poľskom národe. Iracionálnu kmeňovú energiu túži nahradiť ovzduším moderného demokratického štátu.
Možno si predstaviť povzdych kritického čitateľa: „Naivná, uletená baba!“ A čo by sme mali čakať? Alibistickú političku? Zbožnú ženu v dave miliónov iných? Prostú farmárku bez štipky revolty? Spisovateľka, v ktorej sa túžby spojili s modernosťou a racionalita s odvahou, je výborná voľba.
