Na moje abstraktné šou treba mať trpezlivosť tvrdí americký divadelný mág Robert Wilson. V Bratislave to publiku ukázal aj názorne.
Veľká Sála opery a baletu SND bola v nedeľu popoludní naplnená do posledného miesta. Vysoký muž, ktorý aj v dobrom obleku nezaprie suverenitu kovboja, na svoje prvé slovo nechal publikum čakať celé štyri minúty.
Keď v roku 1973 premiéroval v Kodani dvanásťhodinovú inscenáciu The Life and Times of Joseph Stalin, predstavenie sa skončilo nad ránom, keď zistili, že v sále už nikto nezostal. Takmer päťhodinové predstavenie Einstein on the Beach na hudbu Philipa Glassa má zasa niekoľkominútovú pasáž, pri ktorej diváci sledujú len lúč svetla.
Wilsonove abstraktné diela prijímajú v Európe oveľa srdečnejšie ako v rodnej Amerike, kde sú diváci priveľmi oddaní reálnym príbehom.
Texasan bez klobúka
Inovátor umenia Robert Wilson vyrastal v Texase, prvé divadelné predstavenia teda videl až počas štúdií v New Yorku. Broadwayské šou, ba ani väčšina konzervatívne naštudovaných opier ho však nenadchli. Zato choreografie Georgea Balanchina či Mercea Cunninghama ho natrvalo inšpirovali. U týchto reprezentantov moderného tanca obdivoval pohyb, ktorý nebol len ilustráciou hudby. Štúdium architektúry ho zasa naučilo myslieť v štruktúrach.
Wilson neinscenuje texty ani nenavrhuje dekorácie, naopak vytvára abstraktné časopriestorové konštrukcie. Naturalizmus v divadle považuje za apriórnu lož. Pripomína, že divadelné bytie je z definície štylizované a formálne.
Všetky svoje diela začína pripravovať v tichu, lebo spolu s Johnom Cageom verí, že nič také, ako ticho, neexistuje. Hudbu, ale aj texty však pridáva až nakoniec, medzi slovami sa pohybuje ako medzi črepinami, vie, že každý typ skúsenosti sa dá do nich pretaviť.
Nemý černošský chlapec, ktorého adoptoval, ho naučil, že „počúvať“ sa dá aj telom a uvažovať aj bez slov. S jeho pomocou urobil v roku 1971 „tichú operu“ Deafman Glance. Sedemhodinovú produkciu pozvali na festival do Nancy, odkiaľ si ju vypýtali do Paríža, kde ju potom hrali päť mesiacov pred vypredanou sálou.
Wilsonova stolička
Takmer v každej inscenácii má Wilson špeciálne ním navrhnuté stoličky. Nič je preňho rekvizitou, aj svetlo či hudba sú integrálnym prvkom jeho obrazov. Fakt, že všetky elementy sú pre Wilsona rovnako dôležité, môže mnohých renomovaných hercov aj urážať.
Počas svojej bohatej kariéry pracoval s amatérmi, postihnutými, svojich účinkujúcich si najímal aj na uliciach, raz obsadil dokonca vlastnú mamu.
„Režisér nás modeluje, sme na značkách, ruky v geste, detailne vyberá farbu horizontu, stojíme nepohnute, kým sa nerozhodne,“ opísal Ján Koleník prípravu koprodukčnej inscenácie 1914, ktorá bude mať premíéru koncom mesiaca v Národnom divadle v Prahe a v októbri sa predstaví aj v SND. Vystupovať v nej bude aj jeho dlhoročná spolupracovníčka, sopranistka Soňa Červená, ktorá bude symbolizovať čas.
Wilson spolupracuje so špičkou aj v šoubiznise. Keď ho Lady Gaga požiadala, aby jej niečo povedal o divadle, poradil jej, aby sa sústredila na úvod a záver svojho vystúpenia. To medzitým vraj diváci už prepáčia. Aj sám sa totiž rozhoduje podľa prvej a poslednej vety, ak váha, či si má niečo prečítať.
Wilson poradil slovenským divadelníkom sústrediť sa na jednu myšlienku, pripomenul, že všetky veľké príbehy sú vlastne jednoduché. Sám však tvorí diela, ktoré je ľahšie prežívať, ako pochopiť. Vôbec mu však neprekáža, ak sa v nich diváci aj stratia. Len bulvár sa podľa neho musí každú chvíľu ubezpečovať, že ho publikum pochopilo.
Wilson parodoval kritikov, ktorí sa domáhajú vysvetlení. Akoukoľvek konkrétnou interpretáciou sa podľa neho ochudobňujeme o všetky ostatné možnosti. Žena, ktorá v jeho inscenácii vraždí deti, tak môže byť anjelom smrti, Medeou, ale aj gazdinkou.
