Literárium /Stanislav Rakús
Nazdávam sa, že sté výročie narodenia českého prozaika Bohumila Hrabala (28. 3. 2014 – 3. 2. 1997) ??? malo a má aj vzhľadom na terajší, pre literatúru nie veľmi žičlivý čas solídnu rezonanciu. A pritom nejde o autora nadbiehajúceho takému typu väčšinového čitateľa, ktorý žiada od autora jasnú, zjednocujúcu, s napätím spätú príbehovú líniu, resp. akčný, dramatický pohyb k cieľu.
Jednou z charakteristických čŕt Hrabalovej autorskej poetiky je to, že vie do nerozsiahlej novelistickej plochy vtesnať veľa postáv, historiek a udalostí.
Táto časť jeho tvorby sa dá dobre demonštrovať na próze Taneční hodiny pro starší a pokročilé, upriamenej na iskrivú, hyperbolizovanú, výstrednú zvláštnosť jednotlivostí, ktoré môžu v tomto programovo rozháranom priestore žiť vedľa seba i vďaka tomu, že sú zviazané tenučkou niťou s postavou poslucháča, presnejšie poslucháčky - krásnej slečny Kamily. Jej oslovovanie je najvlastnejším dôvodom nepretržitého a nenásytného rozprávania. Takéto zacielenie na poslucháčku je akousi formou dvorenia a predvádzania sa starca, no nemá nijakú úžitkovú jednostrannosť. Je viac-menej len okolnostným prvkom. Popri niektorých opakovacích, a tým i zjednocujúcich mechanizmoch umožňuje autorovi hýrivo striedať navzájom nesúvisiace alebo len málo súvzťažné motívy a miniatúrne epizodické pásma, očarujúce svojou detailnosťou, dôvtipom, bizarnosťou a voľným, slobodným pohybom asociácií. Dôležitým činiteľom je tu postava hovoriaceho, jeho improvizácie a ľudový tón, spätý s pseudofilozofickým výkladom sveta, miešaním vysokého a nízkeho, tendenciou odvolávať sa na kultúrne a ustálené hodnoty, ale zároveň ich groteskne pôsobiacou interpretáciou sprízemňovať, komoliť a posúvať do iných, niekedy i veľmi nedôstojných podôb.
Hrabalovo prozaické dielo takto potvrdzuje, že okrem sujetu konania, konfliktov a vzťahov existuje aj sujet hovorenia, vnímania a počúvania. On umožňuje tvorcovi prekonať horizontálne asanačnú, smrtiacu stavbu príbehu a uchopiť materiál úplne inak než v tradičnej próze. Kombináciou euforického, takmer sólového rozprávania a mlčanlivého, ústupčivého počúvania vzniká vnútri textu priestor, do ktorého sa, obrazne povedané, zmestívšetko.
