Dá sa o umelcovi ešte niečo nové povedať 450 rokov po jeho smrti? Britský novinár Martin Gayford je podľa kritikov človek, ktorému sa to s novou biografiou Michelangelo – jeho veľkolepý život – podarilo.
Z jeho nového, takmer 700-stranového diela, ktoré ešte nevyšlo v slovenčine, sme vybrali 10 najzaujímavejších citátov.
„Michelangelo išiel za (pápežom) Júliom II. a povedal mu, že on nie je maliar a že mal pravdu od začiatku, keď sa snažil vyhnúť tomu, aby strop musel maľovať.“
Michelangelo považoval za skutočné umenie len sochárstvo, maľovaním skôr pohŕdal. Na nápad pápeža, že by mu mohol vymaľovať Sixtínsku kaplnku, reagoval podráždene a dlho sa snažil práci vyhnúť, aby mohol pracovať len na pápežovej hrobke. Ani po dokončení diela nebadať, že by mal radosť z možno najpozoruhodnejšej fresky stredoveku. „Jeho listy z konca roku 1512 naznačujú, že strop Sixtínskej kaplnky dokončil v stave, ktorý bol preňho bežný – vyčerpaný a v šialene aktívnej depresii,“ píše Gayford.
FOTO - TASR
„(Leonardo da Vinci) mal veľa výhrad k soche Davida a načrtol, ako by mala vyzerať zlepšená. Hlava mala byť menšia, jeho póza harmonickejšia a vyváženejšia, heroická energia vypustená z figúry, ktorej intímne časti boli diskrétne zakryté... Bol to zaujímavý kus práce, ale v zlých proporciách, veľmi dominantný a celkovo nevhodný. On, Leonardo, by to urobil lepšie.“
Leonardo da Vinci bol od Michelangela o generáciu starší a ich cesty sa viackrát skrížili, ale vzájomný vzťah kolísal od chladného až po otvorene nepriateľský, najmä z Michelangelovej strany. Mohla za tým byť aj obava, aby ho nepovažovali za žiaka da Vinciho. „Michelangelo rozhodne nechcel pripustiť, že by sa kedykoľvek od kohokoľvek niečo učil, a rozhodne nie od iného umelca.“
„Všeobecnou reakciou na sochu Davida bolo počudovanie nad veľkosťou sochy, nie úžas nad sochárskym umením. Bol divadlom, podivuhodnosťou.“
Leonardo da Vinci mal pravdu, že David aj ďalšie Michelangelove sochy nezodpovedajú rozmerom ľudského tela: David má prehnane veľké telo aj svaly, ale v proporciách zodpovedajúcich dieťaťu, nie dospelému. Sochy dnes obdivujeme, lebo aj porušením mierky Michelangelo vyjadroval niečo, čo považoval za hlbšie a dôležitejšie ako anatomickú vernosť.
FOTO - FOTOLIA
„Tento muž nikdy nič nedosiahne. Tu premýšľa o tom, ako dokončí prácu predtým, ako ju vôbec začal!“
Michelangelo bol kráľom v schopnosti odkladať svoje povinnosti. Prijímal stále nové a nové zákazky (a finančné preddavky), aj keď vedel, že nikdy nebude mať čas na všetkých pracovať. Rekordným dielom je v tomto hrobka pápeža Júlia II., na ktorej pracoval 40 rokov (prvú inú zákazku totiž prijal už tri týždne po podpise kontraktu na hrobku) a ani po niekoľkonásobnom zmenšení rozsahu projektu – a zväčšení rozpočtu – ju nikdy úplne nedokončil. Ešte vo svojom závete Michelangelo dával inštrukcie, komu všetkému treba vrátiť preddavky za neuskutočnené diela zadané desaťročia pred jeho smrťou.
„(Pápež) Július bol excentrický aj iným spôsobom. Päť svojich príbuzných vymenoval za kardinálov, čo bolo (aj na to obdobie) priveľa. Škandál sprevádzal najmä vymenovanie Innocenzia del Monte (1532 – 1577), čiastočne preto, že mal len 17 rokov a bol adoptovaným synom pápežovho brata, ale aj preto, že sa všeobecne verilo, že bol pápežovým milencom.“