Ľudia prídu na koncert. Pozerajú sa na klaviristu, ktorý si sadá ku klavíru, a stále čakajú, či začne hrať, alebo nie. Čo sa to deje? Sústredia sa na všetko, čo je počuť. Šuchot šiat, smrkanie, zvuky dopravy či čvirikanie vtákov zvonku. Vnímajú všetko, čo by inak bolo iba prehliadaným pozadím. Takto sa to stáva popredím.
Hovoríme o ikonickej skladbe Johna Cagea 4′33″ známu pod názvom 4 minúty 33 sekúnd ticha. „On tým ľuďom vlastne sprostredkoval chvíľu meditácie. Nie je to výstrelok. Už len to, že to niekto urobil a že ja viem, že to urobil, mi niečo dáva,“ začína rozprávanie o svojom obľúbenom diele kunsthistorička Alexandra Tamásová.
„Nie je to skladba, ktorú si pustím doma z gramofónu. Je to vlastne performance. Navodenie špecifickej, z bežného života a vnímania vytrhnutej a odlišnej situácie,“ vysvetľuje s tým, že si stačí predstaviť koncertnú sálu plnú obecenstva, ktoré štyri a pol minúty ticho sedí a načúva iba prirodzeným zvukom svojho okolia. Nie je ľahké dosiahnuť, aby toľko ľudí bolo spolu pokope a pritom potichu. „O tom to presne je,“ dodáva Tamásová.
John Cage, 4′33″, kompozícia v troch vetách
Hudba, tanec, divadlo
John Cage je známy hlavne ako hudobný skladateľ, ale je to dôležitá postava aj v kontexte vizuálneho umenia. Považuje sa za jedného z najvýznamnejších iniciátorov intermediality v umení, to znamená prelínania poézie, hudby, výtvarného umenia, tanca a divadla.
Bol jeden z prvých, ktorí začali realizovať umeleckú formu performance, čiže vystúpenia.
„Aj tu by sa dalo ísť ďalej do minulosti, lebo dadaisti ešte začiatkom 20. storočia robili v kabarete Voltaire predstavenia, ktoré boli tiež experimentom a prelínaním rôznych umeleckých druhov,“ pripomína Tamásová.
Cage je tiež predchodcom alebo duchovným otcom či inšpirátorom hnutia Fluxus. „Aj keď slovo hnutie nie je najpresnejší termín, lebo označuje veľmi geograficky od seba vzdialené umelecké osobnosti a ich aktivity, ráta sa medzi ne napríklad aj Yoko Ono,“ podotýka kunsthistorička. Fluxus neboli umelci, ktorí by robili hmotné objekty ako maľbu alebo sochu, venovali sa hlavne performanciám. Často boli multimedálne, spájali umelecké vystúpenie s hudobnou vsuvkou, aj keď hudba bola často tvorená na netradičných nástrojoch alebo to boli zvuky vydávané nehudobnými objektmi.
