Režisér MIŠO SUCHÝ sa za socializmu odsťahoval do USA a hľadanie nového domova ovplyvnilo formu aj obsah jeho filmov. Sú radikálne osobné a zároveň všeobecne zrozumiteľné a precítiteľné. Spolupracoval aj na poviedkovom filme Slovensko 2.0, ktorý je už v kinách a od pondelka dostupný aj na stránke sme.sk.
Sú ľudia uspôsobení na to, aby sa odsťahovali z miesta, kde sa narodili?
„V zásade sú. Niektorým to ide ľahšie, a ja asi patrím do tej druhej kategórie. Neodišiel som preto, že by mi tu bolo na nevydržanie, odišiel som, lebo som sa zamiloval do Američanky a myslel som si, naivne, že sa s úradníkmi na ambasáde nejako dohodnem a budem sa môcť vracať. Keď som stretol Arnošta Lustiga, len sa usmieval. Mišo, všetci sme si to mysleli - nikomu to nevyšlo, vravel. Buď si istý, že už ťa má na starosti nejaký plukovník a dbá na to, aby si sa domov nedostal. Už len preto, že si mladý a úspešný. A mal pravdu, hneď pri prvej návšteve ambasády som si uvedomil ozrutnosť systému a veľmi zle som to znášal. Našťastie, netrvalo to tak dlho a prišla revolúcia.“
Kedy a prečo ste potom v Amerike obrátili kameru na seba a začali nakrúcať filmy o sebe?
„V Amerike som si kúpil malú kameru. Pozrite sa, aj teraz mám jednu so sebou, s ňou sa dá naozaj ľahko pozerať na seba, aj keď je to vlastne ťažké. Nevedel som ešte vtedy presne, čo chcem nakrúcať, ale práve sa mi narodil syn a zároveň som rozmýšľal o mojom svokrovi. On ma naučil, že keď človek príde do novej krajiny, nemusí zabudnúť, odkiaľ pochádza. Že byť americkým občanom sa nevylučuje s tým, kým som bol doteraz. Pritom jeho rodina bola iný prípad ako ja - musela emigrovať, lebo sa chcela zachrániť pred ruskými boľševikmi. Ešte teraz sa musím pousmiať pri predstave, aký šok musel zažiť, keď mu dcéra zavolala zo svojej európskej cesty a oznámila mu, že si bude brať muža z Československa.“
Potom ste nakrútili film Home Movie: Domáce kinečko o dome a domove. Ako sa odvtedy menilo vaše vnímanie slova domov?
„Moji americkí študenti ma volajú Miso Suši. Miso je japonská polievka, suši japonská ryba, takže ja som pre nich ,ten týpek z japonskej večere’. Spomínam to preto, lebo teraz narážame na otázku identity. Je to síce hlúpe slovo, ale v živote je dôležité to, s čím sa identifikujete a s čím zas nie. A odkedy mám deti, vidím, že pre ľudí som Myko’s dad, Marko’s dad. Mykov otec, Markov otec. Takže som si uvedomil, že domov musím vytvoriť najmä pre nich. Vo filme uvažujem nad tým, ako sa niečo také fyzické a konkrétne ako dom môže premeniť na niečo také nekonkrétne a abstraktné ako pocit domova... (Zazvoní mu telefón, chvíľu telefonuje – pozn. red.). Zvláštne, že zavolal práve Marek Šulík...“
On práve tento film strihal, však?
„Nielenže strihal, on je v istom zmysle aj jeho spoluautorom. Nie som typ režiséra, čo v strižni presne vie, aký film ide postrihať, Marek, ten sa nebojí hľadať. V jednej chvíli sme do filmu použili scénu, keď môj svokor umrel a ja som zrazu nevedel, čo iné by som po nej ešte mohol nastrihnúť. A Marek našiel záber, ako Myko behá po dome, ktorý mi ešte on pomohol vyberať. Ja som si pri tých záberoch hovoril, áno, takto to bolo, toto si pamätám - on v nich však vytušil aj istú symboliku. Ponúkol mi krásnu reflexiu, hoci bola bolestná.“
Čo ťahá režiséra k takým ťažkým témam?
„Pred pár rokmi som vzal svojich amerických študentov na letný kurz na FAMU a chcel som, aby mali v programe prednášku o českom bábkovom filme a stretnutie s Věrou Chytilovou. Prišla pani s velikánskym psom, ja som jej dal kyticu margarét, všetci sa usmievali. No ona sa zadívala na jedného študenta a spýtala sa ho: Aký je tvoj problém? Môj? Ja nemám problém, odpovedal. Nemáš problém a chceš nakrúcať filmy? Čudovala sa. Mala pravdu. Viem, že filmy nakrúcam zo zúfalstva, pretože mám mindráky a potrebujem ich vyriešiť. Teraz napríklad uvažujem nad filmom o jazyku a o tom, aké to je, keď človek nerozpráva v rodnej reči. Jedna vec je, že som napríklad nikdy nevedel Lidke povedať I love you, pretože sa mi to zdá príliš hollywoodske. Druhá, že moji synovia nehovoria dobre po slovensky a otec mi to vyčíta.“
Vo svojej poviedke z celovečerného filmu Slovensko 2.0 ste mali vysvetliť cudzincovi, čo to je Slovensko. Svoj obraz o ňom ste nakoniec radikálne zredukovali na vaše stretnutia s rodičmi. Prečo?
„Pôvodne som zamýšľal, že poprosím rodičov, aby ukázali Slovensko mojim deťom. Keď som však prišiel domov, zistil som, že zdravotný stav im to už nedovolí. A predsa si myslím, že moje deti videli, aké Slovensko je. Zraniteľnosť a krehkosť ich starých rodičov čosi odzrkadľuje, ukazuje, že je tu dosť ľudí, ktorým sa žije stále ťažšie. Aj preto sa snažím, aby sem Myko a Marko chodili čo najčastejšie, aby im robili radosť. V scéne z nemocnice síce vidno, že Marka viac ako rozhovor so starým otcom zaujímalo, či je tam dobré internetové pripojenie. Ale s tým musím počítať, že ich vzťah nemôže byť taký istý, ako keby tu vyrastali.“
Aký je teda ich vzťah ku Slovensku?
„Marko sa ma občas pýta: Tatko, prečo my nie sme normálni? Prečo iní chodia na dovolenky a my na Slovensko? Alebo mi hovorí: Tatko, keď má človek na sebe trenírky, neotvára dvere, ale najprv si dá nohavice! Myko je už rozhľadenejší, vlani študoval aj na Ukrajine a pomaly si skladá veci dokopy. Nedávno stretol tu v Bratislave na ulici niekoho s lakrosskou - viete, lacrosse je u nás v Amerike veľmi populárna hra - a vypýtal si jeho adresu. Skontaktovali sa a čoskoro bude hrať za slovenský tím v Colorade. Z toho mám veľkú radosť.“
Vo vašom filme vidno, že vaši chlapci už vôbec neprotestujú, keď ich nakrúcate.
„Hm, to je tak trochu ako s Mykovým saxofónom. Keď sa ho ľudia pýtali, či rád hrá, odpovedal: Nie, ale môjmu otcovi sa to páči! Chlapci vedia, že tieto filmy sú pre mňa dôležité a možno už aj chápu, že ich nerobím len pre seba. Nádejam sa, že si v nich neskôr tiež niečo nájdu.“
Vnímajú už, že rozprávate aj o tom, ako vaši rodičia starnú?
„Myka som na letisku pred odchodom poprosil, aby ma nakrútil pri tom, ako si zašívam nohavice. Tak, ako som kedysi ja nakrúcal svojho otca, keď si v kuchyni zašíval montérky... Možno, že sa to javí ako maličkosť, bezvýznamná udalosť, ja si však myslím, že táto scéna má aj hlbší význam. Som syn, ktorý sa rozhodol žiť veľmi ďaleko, a keď cestuje domov, zúfalo sa snaží pozašívať svoje roztrhané vzťahy, tak ako tie staré nohavice. Dúfam, že to odčítajú diváci, a raz aj moje deti.“
Máte nejakú teóriu na to, ako sa aj vo veľmi osobných filmoch ukazuje niečo univerzálne?
„Študentov povzbudzujem, aby sa nebáli osobných filmov. Nakrúcajte, o čom viete, vravím im. Aj keď je to veľmi ťažké. Mal som jednu študentku Rebeccu - keď sa vrátila z Prahy, napísala scenár o žene, ktorá sa živí tým, že upratuje byty. Vedel som, že je to o jej mame, ale ona dlho bojovala s tým, aby to vo filme priznala. Naša škola je elitná škola, v tom zmysle, že je drahá a Rebecca mi hovorila: Mišo, ťažko mi je o tomto hovoriť, pretože predpokladám, že moja mama upratuje byty aj niektorým mojim spolužiakom. Nakoniec sa však rozhodla nakrútiť film s mamou a keď sa na škole premietal, všetci sme plakali. Zaujímavé, že väčšinou ženy vedia urobiť filmy takého druhu, že majú...“
Odvahu?
„Áno... Rebecca ju nabrala a pre nás všetkých to bolo inšpiratívne. Všetci sa nejako vyrovnávame s neistotami, bolesťami, mindrákmi. Ja tie svoje študentom vybalím hneď na začiatku školského roku. Poviem, že neviem toto, toto a toto, a že keď má kamera viac ako tri gombíky, tak som nervózny. Ale že v niečom, myslím si, im môžem pomôcť a poradiť.“
