Prečo sa najnovšia knižka básní Vratislava Brabenca volá Denver (Maťa Praha), nevie celkom presne ani jej autor. Ale istý dôvod pripúšťa - keď tento skladateľ, textár, spevák a saxofonista kapely The Plastic People of the Universe išiel s Kábom alias huslistom Jiřím Kabešom po Denveri, pozdravil ich staručký Indián: Hi, Brothers!, čo Brabenec považoval za stretnutie dvoch stratených národov. Takže Denver.
No autor to s ním myslí predsa len vážnejšie, veď „žena je moře a muž je řeka / vtéká a ztrácí se / aby moři přinášel sůl a hořkost / žena je moře i zem / nesmrtelná a plodná / laskavá i vražedná / každá její krásná vráska / podobá se krajině u Denveru“.
Brabenec vraví, že poézia nemá byť nič vymyslené, žiadne „ó modravé dálky“, a je tomu verný v každej básni. A ďalšia postava z Plastikov, basgitaristka Eva Turnová (tiež umne narábajúca so slovom nielen v textoch piesní, ale aj v časopiseckých stĺpčekoch známych tiež z knižiek Turnový háj), v sprievodnom texte k Denveru píše, že pre Vráťu je báseň často len rozcvička a hlavná časť je v zátvorke na konci. A cituje príklad, keď za básňou o žene a borovici autor pripísal: „Vypil jsem půl litru lihu a zjistil jsem, že je to docela dobrej text.“
Vtip je v tom, že tá báseň je dobrá aj za triezva, tak ako všetky ďalšie. Aj táto, napríklad: „Bavil sem celou vinárnu / byl sem mimořádně vtipnej / vtom sem si všimnul / že sem doma úplně sám / a mluvím k nikomu.“
