Poľský klasik absurdného divadla Slawomir Mrożek je u nás najviac známy svojimi dielami zo šesťdesiatych rokov. Trpké komédie Tango či Emigranti sa stále vracajú na divadelné plagáty po celom svete. Už menej poznáme Mrozkovu tvorbu z posledných rokov, uvedenie Lásky na Kryme napísanej v roku 1993 je z tohto pohľadu celkom objavným dramaturgickým počinom.
Ide o jednu z Mrożkových najambicióznejších hier. Vyrovnáva sa v nej s ambivalentným vzťahom k najobávanejšiemu poľskému susedovi – Rusku. Téma rozpadu sovietského impéria nikdy nebola celkom passé, ale v týchto dňoch sa stala až priveľmi aktuálnou.
Prvá čechovovská časť hry sa odohráva v roku 1910, Mrożek sa v nej pohráva s narážkami na dobre známe postavy a situácie. Sestry Prozorovové zmeškajú vlak do Moskvy, višňový sad sa ponúka ako dobrá investícia, puška na stene čaká, kto z nej konečne vystrelí.
Druhé dejstvo sa odohráva v komunistickom Rusku v roku 1928, tretie nás zavedie do komplikovanej súčasnosti. Postavy či vzťahy akoby zostávajú, menia sa režimy, slovník a kostýmy.
Režisér Marián Amsler režíroval už viac diel, ktoré nepriamo na Čechova narážali, či už išlo o Plantáž Davida Gieselmanna v SND, alebo inscenáciu Anny Saavedry Fajčiarky a spasiteľky, ktorá nedávno z divadla Lab VŠMU prešla do repertoáru Astorky.
Inscenovanie Mrožka je však veľkou výzvou aj pre veľmi skúsených tvorcov, o to viac, že autor dodal k textu podmienku, že sa absolútne nič nesmie na replikách meniť, a s istou dávkou irónie naznačil aj inscenačné prístupy.
Amsler si do tímu vybral spriaznených tvorcov, s ktorými dlhodobo spolupracuje, akým je hudobník Slávo Solovic. Ani český scénograf Pavel Borák nie je nováčikom na našich scénach. Precízna kostýmová výtvarníčka Marija Havran dostala možnosť v tejto hre ukázať, ako si vie poradiť s odevmi z rôznych období.
V inscenácii účinkujú Peter Šimun, Juraj Kemka, Zuzana Konečná, Zuzana Porubjaková, Matej Landl, Marta Sládečková, Zuzana Kronerová či Marián Miezga.
