Vysoká škola výtvarných umení oslavuje. Nie je to síce úplne guľaté výročie, no aj 65 rokov jej existencie je predsa dobrým dôvodom na výstavu.
Päť rokov sa v živote umeleckej školy môže javiť ako príliš krátke obdobie na akési bilancovanie, no ak by sme sa na ten čas pozreli očami niektorého z jej študentov, bolo by to vlastne celkom inak – môžu to byť kľúčové roky pre celú jeho ďalšiu tvorbu.
Aktuálna výstava SNG v Bratislave sa preto na Vysokú školu výtvarných umení pozerá z oboch strán.
Obrovský trojrozmerný model podáva na prvý pohľad strohé štatistické informácie o tom, ako škola vyzerala od svojich začiatkov po dnešok, výstava diel zasa ukazuje výlučne to, čo vytvorili jej študenti v posledných piatich rokoch. A nad tým všetkým visí úderný názov Rozmanitosť nutná.
Svetlana Fialová: Kam spát chodí hvězdy a kde vládne mír (2012)
Nemohla byť iná
Názov zvolili kurátorky Lucia G. Stachová, Viera Kleinová a Alexandra Tamásová. Prevzali ho z teórie o fungovaní systémov. „Je to veda, ktorá hovorí, že jednou z nevyhnutných podmienok fungovania akéhokoľvek systému je požadovaná rozmanitosť. A čím sú prvky nejakého systému rozmanitejšie, tým je ten systém silnejší,“ vysvetľuje Alexandra Tamásová. Celkom výstižne to podľa nej sedí aj na opis školy.
„Je špecifická aj preto, lebo spája umeleckopriemyselné odbory – katedry dizajnu a úžitkového umenia s klasickou akadémiou, založenou na tradičných disciplínach. Táto výstava teda ani nemohla vyzerať inak ako rozmanito. Bolo by to príliš násilné a neprirodzené, keby sme sa na výstave pokúšali hľadať ucelené témy.“
Napriek tomu sa pri vyberaní diel objavili témy, ktoré sú v súčasnej tvorbe študentov v popredí. „Už tým, že sme sa zameriavali na individualitu autora – tak akoby samo vyplynulo, že mladí autori sa najčastejšie zaoberajú sami sebou – svojou identitou, detstvom, spomienkami, vzťahmi a rodinou. V dielach mladej generácie sa však často objavuje aj angažovanosť – všímajú si problémy, reagujú na ne, či priamo navrhujú riešenia,“ hovorí Tamásová.
Jednou z najviditeľnejších čŕt tvorby mladých autorov, ktoré sú na výstave, je však čosi iné – „je to princíp intermediality – prestupovania hraníc jednotlivých médií. Stačí si pozrieť napríklad diela z katedry grafiky, medzi ktorými sú iba dva linoryty po boku videa a priestorovej inštalácie. Už neplatia tradičné zaužívané predstavy. Výraznou črtou je napríklad i to, že v úžitkovom umení sa objavuje koncept – dizajnéri vkladajú do svojich diel ideu, ktorá môže mať základ v rozličných témach.“
Anna Horčinová: Impossible (2012)
Trojrozmerná mapa
Kým sa však divák dostane k jednotlivým dielam, najprv musí prejsť tým prvým – a určite najväčším z celej výstavy – trojrozmerným modelom histórie školy. Vytvorili ho dizajnéri Marcel Benčík a Branislav Matis.
„Fascinujúce na tom bolo, že z relatívne jednoduchých údajov sa dala vytvoriť mapa, na ktorej sa dá odčítať veľmi veľa vecí. Na jednej strane sme mali čísla: absolventov, katedier, ateliérov – a na ich základe si dnes môžeme predstaviť veľa o spoločenských podmienkach v 50. či 60. rokoch, vidíme, čo sa so školou dialo po revolúcii alebo pri rozpade republiky. Zároveň vidno, akú silu napríklad naberali úžitkové umenia,“ hovorí Marcel Benčík.
Aj on je absolventom VŠVU a teraz tam pôsobí ako pedagóg. Dívať sa na ňu kriticky je preto trochu náročné. „Je to predovšetkým moja škola a vždy na ňu budem hrdý. Snažím sa síce byť kritický, no je ťažké mať odstup a zrejme to ani nie je úplne možné. Práve na to je dobrá takáto konfrontácia smerom navonok.“
Aj Stanislav Stankoci, rektor VŠVU, považuje výstavu skôr za priestor na debatu než za oslavu. „Sme verejná škola a na model päťročných odpočtov sme prešli už dávnejšie. Päť rokov nie je dlhý čas, no vždy prináša témy na diskusiu o tom, či to, čo robíme, robíme dobre, a či oslovujeme iba odbornú, alebo aj širokú verejnosť.“
