Knihu nemecko-iránskej autorky Sudabeh Mohafez s názvom Hoří (Větrné mlýny, Brno) čítame z pohľadu hlavnej hrdinky Mané. Nestojí nad situáciou ako nestranná pozorovateľka a neopisuje ju bez zaujatia.
Je to jej príbeh a všetko opisuje tak, ako to vníma ona sama. Napínavá psychologická sonda do mysle človeka poznačeného nie jednou tragickou udalosťou.
Sledujeme ženu v horiacom byte. Vidíme ju zblízka; leží v posteli a spí. Byt sa napĺňa dymom; pomaly sa preberá. Prechádza zo snového do bdelého stavu. Oči ju štípu a snaží sa zorientovať. Zdvihne sa z postele a náhle otvára dvere; prudko ich zavrie; celé horia. Je celá roztrasená; schytí mačku a pátra po tej druhej. Všetko robí akoby automaticky. Je v šoku a plná adrenalínu, ktorý po čase prestane pôsobiť a ona zostane zmätená.
Cudzí dialóg v hlave
Posttraumatická stresová porucha je reakciou na intenzívny strach a zdesenie. Človek je vystavený takému stresu, ktorý nedokáže ihneď spracovať. Nespracované spomienky sú neúnavné; atakujú svojimi pripomienkami a narúšajú každodenný stereotyp. Neznesiteľne pripomínajú všetky zlyhania. Mané je bezmocná.
Útočisko nájde v byte kamarátky Kláry. Zadební sa v izbe, no ticho a pokoj podporujú hlasy neviditeľných osôb.
Požiarnici dorazili za pár minút. A v momente, keď zliezala po požiarnom rebríku, začula hlas. Ženský hlas. A nie len ten; po chvíli sa ozval ďalší; tentoraz mužský hlas. Pia a Lars; dve ďalšie postavy príbehu - majúce dialóg - v jej hlave.
Neustále jej niečo vyčítali, hádali sa medzi sebou a radili jej, čo má robiť. Odkrývali spomienky z dávnej minulosti; ešte pred výbuchom. Tie, ktoré sme ako čitatelia nezažili; ktoré nám napovedia, kto vlastne je Mané a čo prežila dávno predtým, než sme ju spoznali.
Tak stretávame Hjartana, muža z Islandu, s ktorým Mané zažila krátky románik. Často ho vidí; pozerá sa na ňu z diaľky. Hjartan, bubeník kapely, je však len ďalší prelud, postava, ktorá ju zasiahla svojím tragickým koncom.
Mané sa i napriek vidinám a halucináciám zdá psychicky vyrovnaná. Jediné, čo jej harmóniu narúša, je vonkajší svet; kamarátka Klára, ktorá ju prirovnáva k bláznovi. „Ty si fakt blázon, ver mi, hovorí znovu a znovu, nemáš všetkých päť pokope. A nevyhováraj sa na ten požiar, povie zakaždým. Bola si taká už predtým. A odvtedy, čo si sa vrátila z Islandu, blázniš ešte o trochu viac...“
Jazyk ako priestor, miesto, kde sa rada nachádzam
Dej románu je podobný skladačke. Zapadá do seba všetkými detailmi. Čím sa ponárame hlbšie, tým sa príbeh ukazuje vo všetkej svojej plnosti. Postavy a dialógy nie sú jasne vymedzené, poznávame ich postupne, nevieme odkiaľ prišli, cítiť len ich blízkosť.
Začíname v prítomnosti, no namiesto do budúcnosti smerujeme najmä do minulosti. Minulosť, ktorá sa pozvoľna vyjavuje v spomienkach. Prelínanie minulosti s prítomnosťou dej nezadrháva, práve naopak, svojou ľahkosťou vťahuje a udržuje v napätí. Dokonale prepracovaný dej a zhustený tok myšlienok s detektívnym nádychom dodáva príbehu iskru. Súčasne je román napísaný citlivo a s eleganciou.
Autorka sa spolu so Sibylle Bergovou zaraďuje medzi súčasné hlasy nemeckej prózy. Jej zatiaľ posledná kniha Hoří je v prvom rade hrou so slovami: „Keď v nejakom jazyku dokážem písať vety, je to pre mňa, ako by som zariaďovala dom, miesto s určitým priestorom a znelosťou. V tomto zmysle je jazyk pre mňa priestorom, miestom. Jazyk je niečím, kde sa rada nachádzam a pohybujem, tak ako iní trebárs v mori.“
Autor: Nina Chybíková
