Literárium / Ivan Kadlečík
Všetky staroveké i súčasné zákony, deklarácie a ústavy hovoria o bratstve a rovnosti ľudí. Dnes sme však už múdrejší a cynickejší, takže si pridáme ešte slovko šanca. Je to rafinovanejšie a vznešenejšie. Uráža ma to, ponižuje ako každá elegantná až posvätná lož. Navyše sa cítim vinný a hlúpy. Cítim sa vinný – a o to vládcom ide – že som ako bezdomovec, člen rómskej osady, chorý alebo starý nevyužil „šancu“ a namiesto toho, aby som na súmraku komunizmu bol veksloval s valutami, potom nakúpil lacné pozemky a budovy a draho ich predal, vstúpil do správnej politickej stranomafie, stal sa generálnym riaditeľom, manažérom, členom dozornej rady.
Namiesto toho som písal hlúpe samizdaty, stal som sa, prepáčte, spisovateľom, umelcom, tvorcom kultúry, ktorú nikto neocení ani len morálne. Šance sme dostali a kto ich nevyužil, nech skape a nikto mu nepomôže, iba ak nejaký blázon.
A tak, milí proroci, kazatelia a veľkňazi antihumanistického náboženstva, choďte do rómskych osád, chudobincov či brlohov bezdomovcov, choďte tam spievať oslavné ódy o demokracii, slobode a rovnosti šancí, choďte zaspievať Hedvige o práve a spravodlivosti.
Zavčas rána postáva pred obchodom s potravinami niekoľko mužov s fľaškami piva v ruke. Pleť majú čiernu, niektorí bielu. Stále pod hrozbou zákonov a nariadení o zákaze pitia alkoholu a fajčenia na verejných priestranstvách. Ponížení pohŕdaním okolia a diskriminovaní. Ich sloboda a ľudská dôstojnosť sú skryté kdesi pod povrchom. Prihovorím sa im, podám ruku, odchlipnem z ponúknutej fľaše. A keď moja žena ide občas okolo, cez ulicu kričia, ako sa má pán, či píše a že nech len ďalej píše, že oni všetko čítajú. Pravdaže nečítajú, ale to nie je podstatné. Podstatný je vzájomný rešpekt a úcta. Nie je to ani klamstvo. Dá sa pozhovárať s tými outsidermi hoci aj o hudbe. Čierneho muzikanta sa pýtam, či pozná noty. „Pravdaže poznám, ale momentálne si nespomínam.“ A keď mu navrhnem, že v sobotu o týždeň by sme si mohli spolu zahrať, počujem: „Dobre, dobre, len škoda, že o týždeň v sobotu budem chorý.“ Je toto klamstvo? Je to veselá a slobodná hra intelektu.
Ešteže uprostred humusu, v ktorom sa dusí naša spoločnosť, je napríklad Veľká noc: uctievanie Života, ktorý víťazí, aj keď prehráva. Práve mi žena na písací stôl položila kytičku kvetov z našej záhrady. Vo váze kvety plné života ako studené farebné plamene žiaria, nehoria, ale hrejú. Treba ešte niečo viac?
Všetko na svete existuje preto, aby z toho bola kniha, napísal francúzsky básnik Stéphane Mallarmé.