BRATISLAVA. Vo veku 87 rokov zomrel vo štvrtok kolumbijský spisovateľ Gabriel García Márquez, autor svetoznámeho románu Sto rokov samoty a laureát Nobelovej ceny za literatúru za rok 1982.
Oznámili to úrady a médiá v Mexiku, kde žil viac ako tri desaťročia.
Marquéz patril medzi najvýznamnejších autorov španielsky písanej literatúry druhej polovice 20. storočia.
Bol kľúčovým predstaviteľom takzvaného magického realizmu, literárneho smeru kombinujúceho prvky skutočnosti a iracionálna.
Na verejnosti sa už neukazoval
Vybrané diela
- 1955 - Opadané lístie
- 1959 - 90 dní za železnou oponou
- 1961 - Plukovníkovi nemá kto písať
- 1962 - Pohreb Veľkej matky
- 1962 - Oči modrého psa
- 1962 - Zlá hodina
- 1967 - Sto rokov samoty
- 1975 - Patriarchova jeseň
- 1970 - Rozprávanie stroskotanca
- 1978 - Neuveriteľný a smutný príbeh o nevinnej Eréndire a jej ukrutnej babičke
- 1978 - Z ciest po socialistických krajinách
- 1981 - Kronika vopred ohlásenej smrti
- 1985 - Láska v čase cholery
- 1989 - Generál v labyrinte
- 1992 - Dvanásť príbehov z cudziny
- 1994 - O láske a iných démonoch
- 1996 - Správa o únose
- 2002 - Román môjho života
- 2004 - Spomienka na moje smutné pobehlice
Držiteľa Nobelovej ceny za literatúru hospitalizovali začiatkom apríla v Mexiku s infekciou pľúc a močových ciest a dehydratáciou.
Po prepustení z nemocnice bol jeho stav síce stabilizovaný, no vážny. Niekoľko dní pred úmrtím Márquezova rodina oznámila, že sa jeho stav zhoršil a môžu nastať komplikácie.
Mexický denník El Universal nedávno informoval, že spisovateľ má rakovinu, ktorá zasiahla pľúca aj pečeň, a dostáva už len prostriedky na utíšenie bolesti. Denník sa odvolával na nemenované zdroje.
Márquez prekonal rakovinu aj v roku 1999.
V ostatných rokoch sa na verejnosti veľmi neukazoval.
Naposledy sa tak stalo v deň narodenín 6. marca, keď sa pred jeho domom zišli susedia, fanúšikovia a novinári a zaspievali mu tradičnú narodeninovú pieseň Las Mañanitas.
Vyšiel pred dvere, dostal kyticu žltých ruží a tortu, nič nepovedal, len sa usmieval a na konci zatlieskal, spomína denník El País.
Tisíc rokov samoty a smútku
Gabriel García Márquez, familiárne nazývaný Gabo, sa narodil 6. marca 1927 na severe Kolumbie.
Rozsiahla tvorba rodáka z kolumbijskej Aracatacy je vďaka mnohým prekladom známa aj na Slovensku.
Za knihu Sto rokov samoty z roku 1967 získal Márquez v roku 1982 Nobelovu cenu. Básnik Pablo Neruda ju označil za „dona Quijota našich čias“.
Medzi jeho vyhľadávané diela patria aj Láska v čase cholery, Generál v labyrinte alebo napríklad Patriarchova jeseň. Ako posledná mu v roku 2004 vyšla kniha Spomienka na moje smutné pobehlice.
„Tisíc rokov samoty a smútku kvôli smrti najväčšieho Kolumbijčana všetkých čias! Solidarita a úprimná sústrasť rodine,“ napísal kolumbijský prezident Juan Manuel Santos.
Ako je dobré mať anglického životopisca Čítajte Prívrženec Fidela Castra
Márquez bol prívržencom kubánskeho lídra Fidela Castra. V roku 1959 odišiel na Kubu, kde sa po revolúcii stal šéfom spravodajstva tlačovej agentúry Prensa Latina.
Pre svoje politické presvedčenie sa rozišiel aj s priateľom a spisovateľom Mariom Vargasom Llosom.
V roku 1968 poslala skupina francúzskych spisovateľov protestný list Castrovi, ktorý podporil sovietsku inváziu do Československa, a vyzvala aj Márqueza, aby ho podpísal.
Márquez síce s inváziou nesúhlasil, ale podpísať sa odmietol. „Je to naša špinavá bielizeň a tá sa perie doma," vzoprel sa, „pravda však je, že to nebude veľmi ľahké pranie."
Koncom roku sa však vydal do Prahy, kde sa stretol so spisovateľom Milanom Kunderom.
