Zakladateľ pražského Labyrintu Joachim Dvořák sa neraz vyjadril (a znova a znova to prekvapilo so zreteľom na kvalitu, atraktívnosť a úspešnosť ním vydávaných kníh), že vlajkovou loďou jeho vydavateľstva je raz do roka vychádzajúca Labyrint revue. Ide vždy o tematicky zamerané dvojčíslo s akcentom na modernú svetovú literatúru, teoretické texty a súčasné výtvarné umenie.
Téma novej Labyrint revue 33-34 je v porovnaní s predošlými, akými boli napríklad príťažlivosť dekadencie, kult práce, nebezpečné vzťahy či umenie zabúdať, možno trochu nečakaná - jedlo.
„Dietetika už nestačí, teraz nastal čas na objavenie a rozvíjanie novej individuálnej etiky jedla.“ Aj táto veta z editoriálu naznačuje, že tu nepôjde o velebenie hrdinov nového typu, kuchárskych celebrít, ktoré momentálne úspešne obsadzujú mediálny priestor.
Slovo na vyše dvesto stranách dostali spisovatelia, filozofi, esejisti. „Keď prijmeme názor, že naše právo zjesť zviera je väčšie než právo toho zvieraťa na život bez utrpenia, tak nás to korumpuje,“ píše americký prozaik Jonathan Safran Foe, kým francúzsky štrukturalista Roland Barthes sa okrem iného zamýšľa nad otázkou, prečo máme vnímať sexuálnu zvrátenosť v čiernom zlovestnom štýle, kým gastronomická zvrátenosť so sebou nesie vždy akési roztomilé priznanie, ktoré neprekračuje hranice bontónu. Proste, slovami klasika - jedlo, ako ho nepoznáte.
