Nedávno by sa ruský dramatik Ostrovskij dožil 191 rokov. Dátumom vzniku jeho tvorba patrí do 19. storočia, jeho myšlienky však stále pokúšajú umelcov, aby ich tlmočili súčasníkom. Najnovšie sa tak stalo v Slovenskom komornom divadle v Martine.
Režisér Lukáš Brutovský spolu s dramaturgom Miroslavom Dachom patria medzi najmladšiu generáciu tvorcov. Pri inscenovaní Ostrovského hry Les sa síce inšpirovali predchodcami, ale pozreli sa na hru vlastným pohľadom.
Prázdne, priam holé javisko vypĺňa svet Raisy Gurmyžskej (Jana Oľhová), majiteľky lesa na predaj. Výrez tohto sveta, plného hudby, falošných vášní a naučených gest k nám prichádza zdola, z prepadliska a stráca sa takmer vždy, keď sa na scéne objavia dvaja potulujúci sa herci – Šťastlivec a Nešťastlivec. Pretvárka spoločnosti sa tak ocitá v kontraste s akousi vierou v očistnú silu umenia. Po prestávke javisko zaplnia notové stojany. Nemajú ju ich len Šťastlivcev (Marek Geišberg) a Nešťastlivcev (Daniel Heriban). Tí nepatria do Gurmyžskej okruhu. Prostredníctvom nich presviedčajú tvorcovia divákov o sile divadla, pravdivosti umenia a potrebe aktívneho postoja v spoločnosti: na svojich rolách musíme pracovať, nie ich len pasívne prijímať a memorovať.
Dvaja herci, komediant Šťastlivcev a tragéd Nešťastlivcev sú dvaja narušitelia, ktorí pravdivými vášňami stvárňujú úlohy, v ktorých sa ocitli v Gurmyžskej dome. Les, predmet predaja, do ktorého zasiahne Nešťastlivcev a vďaka svojmu presvedčivému herectvu napokon získa veno pre mladú Aksiušu (ktorá sa môže vydať za svoju lásku a zároveň sa stane herečkou), sa zhmotní iba v záverečnej scéne. Herci ako chudobní tuláci ruka v ruke opúšťajú prázdne javisko, v ústrety lesu, ktorý ako kopa suchých konárov symbolizuje rozpadnutý, spráchnivený Gurmyžskej majetok a život.
Inscenácia je pretkaná rôznymi divadelnými odkazmi a striedaním žánrov. Viaceré výstupy pracujú s rozporom medzi textom a samotným konaním, ktoré text nasleduje. Takéto režijné vedenie prehlbuje charakteristiku postáv a zároveň spôsobuje uvoľňujúci smiech nad absurdnosťou diania.
Interpretačnú niť na začiatku naznačí postava sluhu Karpa (Viliam Hriadel), ktorý ako starší pán stáva pri svojom stojane, lebo potrebuje mať text po ruke. Lenže spočiatku je niť riedka a rôznorodých výstupov veľa. Nedalo sa jednoznačne odčítať, kde sa tvorcovia pokúšali o vtip, či o miesta vážne, prevyšovali slová a chýbal nadhľad, ktorý by objasnil, či sa tvorcovia prikláňajú na niektorú stranu, alebo vlastne ironizujú obe. Výstupom v prvej časti chýbalo tempo a jasnejší kontrast medzi úprimnosťou a teatrálnosťou, najmä Daniel Heriban podliehal teatralite často.
Brutovský je však zručný režisér. Zdĺhavú prvú časť nasledovali po prestávke precízne vypracované výstupy, ktoré nielen ilustrovali text, ale prehĺbili ho. A napriek príslušnosti ku generácii, ktorá všetko spochybňuje, dospeli tvorcovia k nečakane čistej, úprimnej a neironizovanej pointe. Zdalo sa, že prefilozofovali Ostrovského natoľko, že si s ním neporozumeli. No výpoveď, ku ktorej sa prihlásili, je prekvapivo jednoduchá a priamočiara. Je to ich názor na spoločnosť, pričom divadlu ponechali výsadu túto spoločnosť kritizovať.
Recenzia/divadlo
Alexander Nikolajevič Ostrovskij: Les
Slovenské komorné divadlo Martin
preklad: Ján Ferenčík
dramaturgia: Miroslav Dacho
scéna: Jozef Ciller
kostýmy: Zuzana Hudáková
réžia: Lukáš Brutovský
hrajú: Jana Oľhová, Daniel Heriban, Marek Geišberg, Kamila Antalová, Daniel Žulčák, Ján Kožuch, Viliam Hriadel, Michal Gazdík, František Výrostko, Ľubomíra Krkošková, Tomáš Tomkuljak
Autor: Dária F. Fehérová
