Osud knihy s pracovným názvom Stretneme sa v auguste je v rukách Márquezových dedičov.
„Samozrejme, o právach na vydanie knihy z Márquezovej pozostalosti už rokujeme,“ povedala pre SME Mária Lešková, PR manažérka vydavateľstva Ikar. Včera, keď sa po verejnom pietnom ceremoniáli uskutočnila v Bogote smútočná omša za kolumbijského spisovateľa Gabriela Garcíu Márqueza, totiž vydali zahraničné agentúry správu, že vydavateľstvo Random House chce posmrtne vydať jeho knihu s pracovným názvom Stretneme sa v auguste (En Agosto Nos Vemos).
Príbeh pani Bachovej
Zástupca vydavateľstva Cristóbal Pera dodal, že to záleží už len na rodine spisovateľa, no predpokladá sa jej súhlas. „Sme v kontakte priamo s agentúrou, ktorá zastupuje autorovu rodinu,“ spresnila Lešková, „no so zreteľom na to, že najbližší pozostalí momentálne prežívajú neľahké obdobie, rokovania môžu trvať trochu dlhšie.“
Ikar vydal v slovenčine vyše desať Márquezových diel vrátane najslávnejších románov Sto rokov samoty (Nobelova cena za literatúru), Patriarchova jeseň, Kronika vopred ohlásenej smrti, Láska v čase cholery či Spomienka na moje smutné pobehlice. Tento román napísal Márquez pred desiatimi rokmi a doteraz sa považoval za spisovateľovu rozlúčku s čitateľmi.
Svetové médiá s odvolaním sa na španielsku agentúru EFE píšu o novej knihe, že pôvodne išlo o sekvenciu na seba nadväzujúcich poviedok, ktoré autor neskôr prepracoval do románu. Je to príbeh šťastne vydatej ženy v strednom veku, ktorá sa volá rovnako ako manželka slávneho hudobného skladateľa Johanna Sebastiana Bacha. Ana Magdaléna Bachová každý rok navštevuje hrob svojej matky na malom karibskom ostrove, vždy 16. augusta sa ubytuje v tej istej izbe malého hotela, až kým tam raz nestretne muža, ktorý zasiahne do jej života.
Nedokončený rukopis
Knihu mal Márquez rozpísanú už dávno, keďže dve z pôvodných poviedok už boli publikované pred mnohými rokmi v španielskom denníku El País a magazíne The New Yorker.
Podľa niektorých zahraničných zdrojov však dielo nie je dopísané, čo potvrdil v rozhovore pre agentúru EFE aj Claudio López Lamadrid, ktorý má vo vydavateľstve Random House na starosti po španielsky písanú literatúru. „Márquez mal rukopis takmer hotový, ale nedokončil ho, pretože bol perfekcionista.“
Podľa Lamadrida Márquez jednu z poviedok verejne čítal už v roku 1999, ale nebol spokojný s jej záverom, ktorý zostal otvorený. Random House však chce aj nedokončené dielo vydať, rozhodnutie je teraz v rukách Márquezovej manželky Mercedes a dvoch synov.
Odchádzal sa s knihami, kvetmi a hudbou
Posledná rozlúčka so svetoznámym spisovateľom sa zmenila na happening.Svojmu najslávnejšiemu románu dal názov Sto rokov samoty a keďže pochádzal z Latinskej Ameriky, príliš neprekvapilo, že pohreb sa natiahol na niekoľko dní.
Gabriel García Márquez bol síce Kolumbijčan, ale v roku 1981 utiekol pred vojenským režimom a usadil sa v Mexiku. Posledná rozlúčka sa v jeho hlavnom meste začala v súkromí najbližšej rodiny, no už od spisovateľovho domu začali auto s urnou sprevádzať fanúšikovia. Doputovali až do majestátneho múzea výtvarných umení, kde sa v prítomnosti vdovy a dvoch synov konala oficiálna časť s príhovormi prezidentov Mexika aj Kolumbie.
Vnútro paláca aj ulice zdobili jeho obľúbené žlté kvety, spisovateľa vyprevádzala aj hudba Bélu Bartóka a latinsko-americké rytmy. Mnohí ľudia niesli knihy a spontánne citovali najsilnejšie pasáže, malé skupinky hudba roztancovala. Spomienkové akcie sa konali aj v Kolumbii, najzaujímavejšia je dnes. V knižniciach, parkoch a na univerzitách bude simultánne čítanie románu Plukovníkovi nikto nepíše.
(her)
