Pri svojom prvom filme ste použili celkom dobrý trik, keďže je akoby nakrútený dieťaťom na fotoaparát. Prípadné chyby teda môžete naň zvaliť. Neurobili ste to zámerne?
Áno aj nie. Pôvodne som chcel mať film špinavší až punkový s oveľa väčším množstvom chýb, ale nakoniec ma producent aj distribúcia dotlačili do uhladenejšej verzie. Natočili sme to prívetivejšie pre diváka, nejaké chyby sme len dorábali.
Báli ste sa, že by publikum „špinavšiu“ verziu neprijalo?
Tam nešlo ani tak o dramaturgiu ako skôr o kvalitu záberov. Ak si niečo menej dokonalé pustíte na mobile, počítači alebo hoci aj na plazmovej obrazovke, je to stále v poriadku, ale keď si to pustíte v kine, pôsobí to roztrasene. Pri testovacej projekcii nám bolo zo záberov až nevoľno. Museli sme potom vyrobiť tlmič na kameru, aby sme zmiernili rozkyv záberov. Teraz je z toho vlastne láskavý film.
V novej pozícii režiséra s Tomášom (Petrom Šimčákom), hlavným predstaviteľom filmu Pojedeme k moři.
FOTO: Continental Film.
Detskí herci sú pre začínajúceho režiséra dobrí aj v tom, že vás museli počúvať, či nie?
O tom som vôbec nepremýšľal, išlo mi o príbeh. Vedel som, že s deťmi sa niekedy na pľaci ťažko pracuje, stále mi hovorili, nech deťom predohrávam, tak to totiž robí Marie Poledňáková, ktorá im nedáva čítať scenáre, len im potom povie danú vetu pred záberom. Lenže v mojom filme je aj množstvo vážnych scén. Potreboval som, aby to boli herci, nie milé deti. Preto som sa k nim správal ako k rovnocenným partnerom a fungovalo to. Preberal som s nimi aj technické veci ako strih, nevidel som veľký rozdiel v práci s deťmi a napríklad takým Ondřejom Vetchým, ktorý hral otca.
Ako ste robili kasting na svojich detských predstaviteľov?
Spolu s Mirom Mrázom – asistentom réžie a mojím slovenským kamarátom – sme rozoslali asi na stopäťdesiat škôl či dramatických krúžkov dotazníky, aby nám dali tipy. A potom sme za tými deťmi cestovali, čo sa nám naozaj oplatilo, lebo jedného sme našli v Brne.
Nie je hlavný hrdina Tomáš tak trochu vaším alter egom?
