V šesťdesiatych rokoch začínala pri filme. Ako lektorka slovakistiky na univerzite v Ríme potom bola dlhé roky vzácnym slovenským kultúrnym oknom do sveta.
Eva Rosenbaumová sa narodila na sklonku prvorepublikového Československa (14. 6. 1938), za Slovenského štátu nadobudla celoživotný pocit úzkosti, ale aj solidarity, zažila na FAMU Milana Kunderu a atmosféru bláznivých šesťdesiatych rokov, ktorá pokračovala na VŠMU v Bratislave, pohybovala sa ako ryba vo vodách Juraja Jakubiska a jeho generácie, začala s televíznymi scenármi (Nemá, 1966; Pani Rafiková, 1967), pri ktorých sa spolu s Altou Vášovou naučili písať scenáre, robila asistentku Jurajovi Jakubiskovi pri filme Dovidenia v pekle, priatelia (1968) a zrejme by ostala pri filme, nebyť toho, že nad jej filmárskymi kamarátmi spadla klietka a ona sa v roku 1969 vydala do Talianska.
Do Ríma si priniesla jednu z najkrajších skladieb Deža Ursinyho Apple Tree in Winter, ktorú jej pripísal, ale až v roku 1987 sa začala jej druhá kariéra lektorky slovakistiky na Katedre slavistiky, strednej a východnej Európy Filozofickej fakulty univerzity La Sapienza v Ríme.
Veľmi sa u nás o tom nevie, ani nehovorí, ale slovakistika žije na európskych univerzitách len vtedy, keď ju zastupujú výnimočne angažovaní ľudia s hlbokým vzťahom k slovenskému jazyku, literatúre a kultúre. Na verejnosti ich až tak veľmi nevidno, ale o to väčšiu rolu zohrávajú v zákulisí. Sú slovenskými oknami do sveta, a takou bola aj Eva Rosenbaumová (na snímke Lucie Gardin).
Alessandra Mura, ktorá preložila do taliančiny prózy Pavla Vilikovského a básne Ivana Štrpku, o nej povedala, že bola referenčným bodom pre študentov slovenčiny v Ríme – zbožňovali ju a zapisovali sa na štúdium kvôli nej. Svedčia o tom aj ich preklady slovenskej literatúry, ktoré starostlivo zostavila a zeditovala: Niečo sa musí stat’(1990), Racconti slovachci (1993), Netreba toľko slov (1994), Quattro voci della letteratura slovacca: Miroslav Valek, Jan Buzassy, Ivan Strpka, Erich Groch (1996, spolu s S. Richterovou), Bratislava blues (1997, spolu s R. Durantim).
Organizovala na univerzite pri svojich profesorkách Alene Wildovej a Silvii Richterovej návštevy slovenských spisovateľov a literárnych vedcov, vychovávala prekladateľky a prekladateľov, bola magnetom, ktorý k sebe v Ríme priťahoval básnikov a prozaikov ako Vincent Šikula, Štefan Strážay, Dušan Mitana, Pavel Vilikovský, Lajos Grendel, Ivan Štrpka, Ľubo Feldek, či Ivan Kolenič. Bola uznanlivá voči všetkým, čo kvalitne prezentovali slovenskú literatúru a kultúru, vážila si a mala rada Miroslavu Vallovú.
Bola veľkorysá a nezištná. Mali sme k sebe blízko, niekedy sme sa vášnivo sporili, ale ostalo to v rodine, tak ako v nej ostal vzťah k slovenskej literatúre cez fotografie slovenských spisovateľov jej dcéry Lucie Gardin. Tesne pred smrťou mi zverila listy Deža Ursinyho, ktoré predtým nechcela pustiť z rúk. Vedela, že v nich pretrváva.
Autor: literárny vedec
