Upír vníma zánik sveta lepšie ako človek. A ako ukazuje film Prežijú len milenci, vie k tomu zložiť skvelý soundtrack.
Ďalší príbeh o upíroch? Ešte k tomu od Jarmuscha? – čudujú sa fanúšikovia a pritom sa podvedome radujú, s čím po pauze príde slávny nezávislý režisér.
Dobre vedia, že upírska romanca je provizórny, orientačný žáner, tak ako bol veľmi zvláštny western Mŕtvy muž pred dvadsiatimi rokmi a neskorší Ghost Dog mal ďaleko k samurajským filmom. Ale prečo o upíroch? To nám ešte nestačilo?
Zabudnite na Zatmenie
Sú rozličné teórie a vysvetlenia, prečo dnešnú popkultúru zaplavili upíri a prečo sú takí mladí.
Dnešný upír nie je starec ani netvor z Transylvánie, ale vlastne obyčajný stredoškolák z trochu zvláštnej spoločenskej menšiny. Večne bledý, tajomný spolužiak z vedľajšej lavice, presne ten typ metrosexuála, s ktorým sa hrdinka dá dokopy po romantických peripetiách a naveľa vo finále prichádza o panenstvo – o to presne ide v ságe Zatmenie.
Dobre na to reagujú tínedžeri, otázne je, či to vôbec dáva nejaký zmysel. Jim Jarmusch by povedal, že nedáva.
Ak by totiž – v knihe, filme, realite – jestvovali dlhovekí outsideri závislí od ľudskej krvi, tak by žili úplne inak. Po stáročia nazbierané vedomosti a zážitky by im dali auru tolkienovských elfov. Boli by to stvorenia s vycibreným vkusom, múdrosťou a trochu zhovievavým pohľadom na ľudí, ich snaženie, povrchnosť.
Upír podľa Jarmuscha je bytosť, ktorej život je čas v kruhu. Je to vlastne prirodzený aristokrat, skutočný fajnšmeker, ktorý má cit pre trvalé a vyzreté diela v ľudskej kultúre, ako taký starožitník, ktorý – na rozdiel od hipsterskej módnej pózy – spomína na minulosť, pretože ju aj sám osobne zažil.
Taký upír nechodí na strednú školu, neobháňa sedemnástky a asi by nerozumel, kde sa vzala kombinácia upírov a emokultu mladosti.
Takto to má byť
Tak je úplne logické a prirodzené v Jarmuschovej novinke, že upír je tajnostkársky avantgardný rocker, ktorý žije v skrachovanom Detroite obklopený platňami a starými nahrávkami na páskach a keď ide komponovať, znie to, ako keď do zvuku renesančnej lutny dáte väzbiť elektrickú gitaru
(holandský minimalistický skladateľ Josef van Wissem a režisér sa stretli už predtým na spoločnom albume, vlani hudba k filmu získala v Cannes ocenenie).
Znie to síce ponuro, no je to aj veľmi vtipné a je to len jedna, dajme tomu, žánrová rovina, ktorú filmár ironicky buduje. To zvyšné je hypnotická atmosféra, postavy a napokon riedky príbeh roztiahnutý z jednej na dve hodiny. Nie že by to bola chyba, takto to má byť.
Tom Hiddleston hrá takmer ako režisérov obľúbený Johnny Depp, zádumčivá gitara pripomenie vyhrávky Neila Younga spred dvadsiatich rokov. No nielen preto recenzenti hovoria o návrate ku klasike, ktorou bol kultový Mŕtvy muž.
Najslávnejší americký nezávislý filmár je po pauze vo forme. Po zážitkoch 11. septembra v New Yorku prešiel krízou, potom prišli príjemné, no menej silné filmy, poviedková skladačka Káva a cigarety a roadmovie Zlomené kvety.
Naposledy uletel v príbehu Hranice ovládania (2009), natoľko čudesnom a nezrozumiteľnom, že ho mohli dešifrovať snáď len na filmových katedrách. Teraz je späť jarmuschovská elegancia a optika cudzinca.
A nie je v tom len hra so žánrom a príjemné mrazenie. Pôvodný Stokerov gotický Dracula hovoril aj o krehkosti anglického impéria, ktoré môže zničiť upír z barbarského Uhorska. Nemotorní zombies zase boli od začiatku aj obrazom tupých prívržencov bezbrehého konzumu.
Upíri sú ďalší z radu jarmuschovských outsiderov, ktorých odstup umožňuje komentovať kadečo: súčasný svet, jeho možný zánik, lásku, hudbu, umenie... a to všetko s výnimočným soundtrackom a atmosférou.
Škoda, že sa to končí jedným filmom a nie je to celá sága.
