Keď rozmýšľal nad svojím obľúbeným dielom, v mysli sa mu vynárali všetky možné Venuše, bezmenné akty, lietajúce figúry, drobní ľudkovia v krajinkách i v pekle. Ale podvedome mal stále pocit, že na niečo zabudol.
„Až neskôr v posteli tesne pred spaním sa mi zjavil ten správny obraz,“ hovorí grafický dizajnér Róbert Paršo.
Bola to pokojná nedeľná atmosféra slnkom prežiareného parku, zaľudnená parížskymi postavičkami devätnásteho storočia. A bola to opica, ktorá hopká popri sukni vymódenej dámy so slnečníkom v sprievode pána v cylindri. Seuratovo nezabudnuteľné Nedeľné popoludnie na ostrove Grande Jatte.
„S obrazom i s jeho autorom som sa prvýkrát stretol v mladosti, keď som vymetal antikvariáty. Zaujal ma obal monografie, na ktorom bola práve zmieňovaná dáma s opicou namaľovaná technikou, ktorá pripomínala tlačový raster.“
Dočítal sa mnoho o Seuratovom živote, napríklad, že na svoju tvorbu mal necelých 31 rokov. Zomrel pravdepodobne na diftériu, jediný syn Pierre-George ho do mesiaca nasledoval. Syna mal s dámou, čo sa okolo roku 1888 pudrovala v jeho ateliéri, s istou Madeleine Knoblochovou. O tom je tiež jeden obraz a našli by ste v ňom Seuratov autoportrét, keby mu jeden z priateľov nepošepol, že je to nevhodné a smiešne. Tak ho premaľoval na vázu s kyticou.
Farby sa zmiešajú v oku diváka
A teraz späť k Nedeľnému popoludniu. Na dnešné pomery úplná nuda. Autor namaľoval park na ostrove
Dielo, ktoré mám rád
George-Pierre Seurat
Nedeľné popoludnie na ostrove Grande Jatte
(1884 – 1886) - Olej na plátne
81 x 120 cm, Art Institute of Chicago
Grande Jatte na Seine v Paríži a v ňom štyridsaťosem strnulých postáv, osem lodí, tri psy, jednu opicu a jedného koňa. Ten ťahá bričku na druhej strane rieky.
„Dal si záležať, nešiel do toho impulzívne, nebola to žiadna náhoda a spontánnosť, nenechal sa zlákať pekným prírodným okamihom ako impresionisti a nevyhlásil prvú mazanicu za dielo,“ opisuje Paršo Seuratov spôsob práce. „On si to pekne odpozoroval, vyskicoval postavu za postavou, najskôr uhlíkom, neskôr spamäti v ateliéri, potom párkrát v malom, ale už olejom, a až keď si bol úplne istý, pustil sa do bodkovania.“
Bodkoval takmer dva roky, začal škvrnkami, časom sprísnil a už dával iba bodku veľa bodky.
„Pýtate sa, prečo to robil? Mal na to vážne umelecko-vedecké dôvody. Chcel si overiť v praxi rôzne javy týkajúce sa farieb a zneužiť ich na umelecké účely. Dopočul sa totiž, že lepšie než miešať pigmenty na palete a stále umývať štetec by mohlo byť miešanie farieb priamo na divákovej sietnici.“
George-Pierre Seurat farby bodiek vyberal tak, aby sa svojím kontrastom navzájom povzbudzovali, harmonizovali alebo dopĺňali. Nazýval to chromoluminarizmus, čo sa však neujalo a dnes sa táto technika označuje ako pointilizmus.
„Vtipné je, že všetky moderné zobrazovacie zariadenia od neho tú techniku odpozerali. Displeje ju využívajú dodnes, obrazy zobrazujú síce neporovnateľne rýchlejšie ako Seurat, ale veľkosť 3 x 2 metre je ešte stále dosť vzácna.“
Portrét mestskej spoločnosti
Samotná technika bodkovania by však z obrazu nikdy nespravila umelecké dielo. Nestala by sa z neho jedna z ikon moderného maliarstva, neinšpiroval by divadelnú hru a nelákal na využitie v reklame.
„Sála z neho akási charizma a pokoj, rozptyľuje nás len záhada výberu a rozmiestnenia postáv. Niekto v tom hľadá veľké posolstvá, netušené významy, skryté odkazy. Ja sa uspokojím so skúmaním detailov, farebných prechodov, nejasných tvárí v tieňoch klobúkov a okrajovo vnímam vtip až iróniu, ktorá vyžaruje z figúr,“ opisuje dizajnér.
„Mrzí ma, že rozprávam o obraze, ktorý som vlastne ani nevidel,“ dodáva Paršo. „Poznám ho iba sprostredkovane, z rôznych médií. Nikdy som si ho nevychutnal naraz aj so všetkými bodkami. Mal som na výber buď celý obraz a zliate bodky, alebo výrez. Asi sa predsa len pôjdem do toho Chicaga pozrieť. Visí tam, v The Art Institute of Chicago, od roku 1924.“
