Výstava Slovenskej národnej galérie Impresionizmus SK mapuje umenie záveru 19. a začiatku 20. storočia. Ukazuje, ako si umelci pôsobiaci u nás osvojili nový spôsob práce so svetlom, farbou a priestorom.
Koncom 19. storočia sa v maľbe udial akýsi zázrak svetla. Maliari vyšli z ateliérov a krajiny i ľudia začali na ich plátnach vyzerať presne tak, ako v skutočnosti vyzerali. A neboli to iba mohutné štíty a panovníci, ale najmä trávnaté nížiny a ľudia aj z tých najnižších vrstiev, ktoré ich opantali.
Je úžasné stáť pred obrazmi francúzskych impresionistov Maneta, Moneta či Renoira, ktoré hýria farbami, no práve teraz môžete v Slovenskej národnej galérii s rovnakým úžasom vzhliadať k zázraku svetla na dielach slovenských autorov.
Edouard Manet: Koncert v Tuilerijských záhradách, 1862.
Podoby impresionizmu na Slovensku
„Snažme sa vidieť a pochopiť, štetcom alebo perom zachytiť, akí skvelí a poetickí sme vo svojich kravatách a kožených topánkach,“ napísal básnik Charles Baudelaire. Jeho priateľ, maliar Edouard Manet to pochopil ako výzvu a v roku 1862 namaľoval výjav z koncertu v Tuilerijských záhradách.
Množstvo dám v elegantných klobúkoch sedí na záhradných stoličkách a páni vo vysokých cylindroch nad nimi pod korunami stromov debatujú. Vládne tu živá vrava, azda podobná, no oveľa menej dôležitá, ako sa už onedlho rozvírila medzi kritikmi na parížskom Salóne – francúzskej výročnej výstave umenia. Manet totiž už obrazom z Tuilerijských záhrad porušil niektoré rokmi zocelené a puntičkársky pestované konvencie. Keď o tri roky neskôr na Salóne vystavil Olympiu – portrét modernej prostitútky pozerajúcej sa divákovi priamo do očí, bol to hotový škandál.
Lept tejto slávnej maľby, ktorá už dnes nepôsobí nijako poburujúco, ale i portrét Baudelaira nájdete hneď v úvode aktuálnej výstavy v Slovenskej národnej galérii. Nedajte sa však zmiasť, nie je to jedna z mnohých prezentácií slávnych francúzskych impresionistov. Toto je totiž výstava slovenských „impresionistov“ a že to vôbec nemusí byť menší zážitok, je zrejmé už z prvej maľby, ktorá vám na druhom poschodí Esterházyho paláca padne do oka.
Je to rozkvitnutá jabloň Želmíry Duchajovej-Švehlovej a je skutočne pôsobivá. V nijakom kalendári ani na plagáte ste ju však doteraz vidieť nemohli. Väčšina vystavených diel totiž nikdy nebola u nás vystavená či publikovaná.
Edouard Manet: Olympia, 1863.
Pál Szinyei Merse: Maky 1896. Szépművészeti Múzeum – Magyar Nemzeti Galéria, Budapest.
Nechcené
- historik a teoretik umenia a
- súdny znalec v odbore umelecké diela,
- venuje sa najmä umeniu 19. storočia, otázke modernizmu v strednej Európe, dejinám zberateľstva a zberateľským aktivitám uhorskej šľachty, jej reprezentácii a identite,
- je zástupcom generálneho riaditeľa Slovenského národného múzea.
„Umenie 19. storočia bolo u nás veľmi dlho nechcené. Nebolo atraktívne a to z absolútne pochopiteľných a logických dôvodov,“ vysvetľuje kurátor výstavy Július Barczi. „Aj za socializmu, aj predtým počas budovania vlastného štátu bolo potrebné vytvoriť slovenskú identitu a na to sme potrebovali rýdzich slovenských umelcov a slovenské témy. Nikto sa nechcel zaoberať nejakým Tivadarom Zemplényim či Pálom Szinyeim Mersom, ktorí súviseli s predošlou érou.“
