Kniha Markusa Zusaka je o tých, čo hľadali svetlo a šírili ho svojou ľudskosťou.
Bestseller Zlodějka knih Markusa Zusaka (1975) vznikol na motívy spomienok autorovej nemeckej matky, ktorá v Mníchove prežila druhú svetovú vojnu.
Knihu v preklade Víta Penkalu vydalo Argo ako reprint sprevádzajúci uvedenie rovnomenného filmu do kín.
Deväťročná Liesel Memingerová cestuje v januári 1939 s mamou a bratom k náhradným rodičom na predmestí Mníchova. Brat počas cesty vlakom zomrie a pochovajú ho v snehu, odkiaľ si Liesel vezme Hrobárovu rukoväť – knihu, čo vypadla jednému z hrobárov. S prvou ukradnutou knihou v živote ako so spomienkou na svojich blízkych príde Liesel do domu pestúnov na Himmelstraße 33 v Molchingu.
Hans Hubermann hrá na akordeóne, je noblesný a ctí si slušnosť. Liesel čoskoro zacíti jeho „vôňu priateľstva“, ktorú naznačilo už jeho privítanie: „Držal ju za ruku, za druhú ruku ju držal jej kufrík.“ Ten istý Hans na obchode pretrie nápis „židovská špina“, čo tam zanechali národní socialisti, a keď mestom vedú skupinu Židov do Dachau, jednému z nich podá kúsok chleba.
Rosa Hubermannová je temer pravý opak: neprístupná, rečná a priečna, nadávky chrliaca žena, ktorá si prejavy lásky schovala do tajných zákutí duše. Na horšie časy.
Upozornenie: text obsahuje spoilery
Pocit viny a hanby
Lenže horšie časy už ani nemôžu nastať. V krajine platia norimberské rasové zákony, pre elitu telesne a duševne rozvinutejších Nemcov sa vytvára nová budúcnosť a hodnota človeka a jeho života sa scvrkla na vykrikovanie rozkazov a ich plnenie. Ľudia akoby sa stratili za uniformami, znakmi, zástavami...
V tých časoch Hans ukrýva v pivnici Maxa. Pre židovského mladíka, sužovaného pocitom viny a hanby za to, že ohrozuje svojich záchrancov, a za to, že opustil rodinu, je existencia Liesel v istom zmysle vyslobodením. Okrem nočných mor ich spája svetčítaných a písaných slov, ktoré sa Liesel ešte len učí. Slová ich nadnášajú, obsahujúc dych oboch, ich túžbu po bezpečí, priateľstve a blízkosti.
A Liesel kradne ďalej. V dome starostu pod dohľadom jeho zhovievavej manželky – nešťastnej matky. Ba zájde aj k hore kníh, nacistami odsúdených na smrť upálením, a zachráni knižku Krčiť ramenami. Nasleduje Posledná cudzinka medzi ľuďmi, Roznášač snov, Pieseň v tme...
Zatiaľ Max trhá z Mein Kampf listy, farbí ich nabielo a píše i kreslí na ne vlastný príbeh, v ktorom hrá Liesel dôležitú úlohu. A ešte cvičí, robí kliky a boxuje s imaginárnym führerom. Bol by ho v ringu porazil, keby Vodca odrazu nevyliezol na povrazy a nevyzval sfanatizovaný dav, aby mu pomohol poraziť ich spoločného nepriateľa. Max tak postupne „pocíti päste celého národa“.
Aj s Rudym Steinerom, čo „má vlasy ako citrón“, sa Liesel cíti dobre. Rudy je živelne úprimný, no má sklon k sebazničeniu. Prestane chodiť na schôdzky Hitlerjugend, trénuje beh, ba pritom si načierni tvár, aby vyzeral ako jeho vzor Jesse Owens. Ten černoch, podčlovek, ktorému übermensch Hitler odmietne podať ruku na olympiáde v roku 1936. Rudy mámi od Liesel bozk, vymýšľajúc súťaže a stávky, a ona ho ľúbi, no akosi neobratne, „hrboľato“...
Obaja podnikajú spoločné zlodejské výpravy. A hoci on je večne hladný, spolu raz kúskami chleba vydláždia iným Židom cestu do lágra, kde „sa budú koncentrovať“, ako konštatuje Smrť, ktorá príbeh rozpráva.
Ošklivosť i krása
V knihe jednostaj prítomná rozprávačka rada ironizuje: „Čudujem sa, že pri tom heilhitlerovaní nikdy nik neprišiel o oko, ani si neporanil ruku či zápästie. Stačilo, aby sa v nesprávnej chvíli pozeral iným smerom alebo stál príliš blízko niekoho. Možno sa ktosi aj zranil, no nezomrel nato, aspoň nie fyzicky.“
Vie však prejaviť aj účasť. Napríklad voči odvádzaným Židom: „Mali obrovské oči vo vyhladnutých lebkách. Zakopávali, postrkovaní rukami vojakov – pár krokov v nútenom behu, a potom zasa pozvoľný návrat k podvyživenej chôdzi. Niektorí upierali pohľad na zem, aby nevideli ľudí popri ceste. Iní vyzývavo hľadeli na tých, čo sa prišli pozrieť na ich poníženie, na tú predohru smrti. Ďalší prosili, aby niekto, ktokoľvek vystúpil, chytil ich a objal.“
Smrť teda rozpráva a zavše predbieha udalosti a epizódy, aby sa k nim vrátila a pokračovala odznovu a inak, komentujúc spôsob, akým ľudia nakladajú so svojimi životmi. Je – ako sa na smrť patrí – nedočkavá a vie o negatívnej, deštruktívnej podstate ľudí. Živí ju znepokojujú rovnako ako umierajúci a všetci ju desia, ako priznáva v poslednej vete knihy. Stále žasne, že v človeku sú ošklivosť i krása vedľa seba, a má uznanie pre tých, čo vzdorujú jej úsiliu.
K nim patrí i Liesel, „odborníčka na prežívanie“. Po bombardovaní Himmelstraße prežije iba ona – v pivnici, kde si píše a po sebe opravuje vlastné slová. Tie jej zachránia život. Veď predtým utešili ľudí v kryte, kde nahlas čítala. A predčítavala i pani Holtzapfelovej, ktorej manžel a syn bojujú pri Stalingrade. A predsa napokon jednu z kníh roztrhá, keď ju premôže bezmocnosť a ona dostane chuť „zabiť slová“, ich pustošiacu moc, lebo „bez nich by nič z tohto tu neexistovalo. Bez slov by z führera nič nezvýšilo“.
Ale bez slov by nevznikol ani tento kompozične dômyselný a poeticky vyrozprávaný príbeh o plašení smrti, o tom, čo znamená lipnúť na živote, svojom i živote iných: nekrčiť ramenami, nebyť cudzincom medzi ľuďmi, roznášať sny a spievať aj v najhlbšej, bezodnej v tme.
