„Pozvolna přitištěn ke zdi / nejprve zdlouhavě váhá / náhle se odvažuje / (snad že věc ztratila váhu) / spouští se padá / od váhy zbaven / odvahy nabývaje,“ napísala dvadsaťštyriročná autorka v roku 1962. Ešte do šuplíka, k tomu, aby o dva roky neskôr doslova vtrhla táto vyštudovaná kunsthistorička do českej literatúry, prispel ušľachtilý škandál, ktorý urobila v Alešovej juhočeskej galérii.
Po príprave unikátnej výstavy Umenie 1900 až 1963, kde prezentovala tabuizovaných velikánov Kupku, Šímu, Medka, Fillu a ďalších, ale o socialistickom realizme nepadlo ani slovo, nasledoval koniec jej kurátorskej kariéry. Nevyšla ani jej kniha Hlasy bez rámů, kde kombinovala texty, ktoré k výstave napísali odborníci, s pobúrenými ohlasmi v knihe návštev.
Pri príprave tejto knihy sa však zmienila vydavateľovi, že píše aj poéziu a prózu, a rodáčke z Brna sa akoby zázrakom podarilo debutovať a vzápätí, až do emigrácie v roku 1968 do Francúzska (kde sa navždy rozlúčila s češtinou), vydať v rýchlom slede niekoľko hlavne prozaických diel.
Kniha Ianus tří tváří obsahuje však tri básnické zbierky z rokov 1962 až 1966 a dva autorské komentáre. „Zisťujem,“ píše v texte Máchovské variácie, „že som tu utrúsila niekoľko takmer definícií básní, pričom niektoré sa navzájom dokonca vylučujú. Rozmanitosť a logická nezlučiteľnosť týchto pokusov o vymedzenie ma neznepokojuje: nečakám od svojich úvah presvedčivé závery, teším sa z letmých zaiskrení, vykresaných cestou.“
A hoci dvadsaťpäťstranový komentár, v ktorom sa dotkla aj svojej prozaickej tvorby („Ak nemôžete písať, píšte o tom, ako a prečo nemôžete písať,“ uznáva užitočnosť tejto devízy), je obdivuhodnou fundovanou esejistickou sondou do filozofie jej tvorby, na záver Linhartová skromne dodáva: „Dúfam, že mi niekto povie, čo ešte neviem, na čo som zabudla alebo čo mi stále uniká.“
