Možno sa jedného dňa budeme cítiť trápne

Dráma Môj pes Killer zúročila svoj doterajší medzinárodný úspech. Získala tri zásadné ceny Slovenskej filmovej a televíznej akadémie.

V sobotu večer získal Môj pes Killer ceny za najlepší scenár, réžiu a stal sa aj najlepším hraným filmom. Možno by sa mu hodila skôr cena za ne-hraný film – režisérka Mira Fornay doň totiž obsadila nehercov. V príbehu o dvoch nevlastných bratoch – malom Rómovi Lukášovi a dospelom Marekovi z partie holohlavých boxerov so sklonmi k agresii – chcela ukázať, ako môžu rasové predsudky zabíjať.

Depresívny príbeh prekvapuje krutosťou, načrtáva sociálne podhubie násilia a nič nerieši. Pred tým, než uspel na domácich filmových cenách, presvedčil aj poroty viacerých zahraničných festivalov. Ostáva však otázne, čo na umení tohto druhu priťahuje divákov.

Film Môj pes Killer sa stal najlepším slovenským filmom.

Žiadna veľká zábava

V úvode piateho ročníka bienále Slnko v sieti príznačne zasvietil svojou klavírnou kompozíciou hudobník a skladateľ Vladislav Slnko Šarišský, ktorý potom aj sprevádzal celý večer.

Moderátori Boris Farkaš a Petra Polnišová nerobili so zábavou veľké drahoty. Svoj part zvládli štandardne, nechceli byť vtipní za každú cenu, ani veľmi neboli. Odovzdávali sa ceny v sedemnástich kategóriách, nominácie sa vyberali zo 40 filmov, ktoré vznikli v rokoch 2012 - 2013.

Najviac cien si odniesla poviedková dráma režiséra Mátyása Priklera Ďakujem, dobre – zvíťazila vo všetkých štyroch hereckých kategóriách. Okrem Zuzany Mauréry si sošky odniesli aj Attila Mokos, Jana Oľhová a Miroslav Krobot.

Divácky najúspešnejší film Kandidát získal cenu za kameru a strih. Zázrak Juraja Lehotského pochodil len v kategórii najlepšieho zvuku. Najsilnejšou kategóriou bol opäť dokument. V pozoruhodnej konkurencii zaslúžene zvíťazila Kauza Cervanová Roberta Kirchhoffa.

Ceny v osobitnej kategórii za výnimočný prínos slovenskej kinematografii postavili celú sálu a dojali vyvolených. Po dlhotrvajúcom potlesku si ich prevzali spisovateľ a scenárista Dušan Dušek a režisér Dušan Hanák. Ten ju vzápätí venoval bývalým študentom strednej generácie filmárov a budúcim filmárom terajšej študentskej generácie, na ktorých filmy sa ešte len čaká.

Film Ďakujem, dobre získal ceny vo všetkých štyroch hereckých kategóriách.

sm-0428-015-vystava.rw_res.jpg

Najlepším krátkym filmom sa stala snímka Výstava.

Komu prislúcha radosť

Témy autentického herectva sa nezávisle dotýka aj herečka Zuzana Mauréry. Sošku z dielne výtvarníka Olivera Lešša si prevzala za najlepší ženský výkon v hlavnej úlohe vo filme Ďakujem, dobre.

Poďakovala režisérovi Mátyásovi Priklerovi za to, že rešpektuje slovenské herectvo a dôveruje mu. „Poľahky mohol do svojho filmu obsadiť amatérov-nehercov pre väčšiu autenticitu, ale neurobil to. Režiséri často argumentujú tým, že herci majú opozerané tváre. Mnohé médiá zároveň podsúvajú ľuďom myšlienku, že herectvo je príležitostný exhibicionizmus. Herectvo je práca,“ prízvukovala. Hoci jej ocenenie dobre padlo, vyslovila pochybnosť, či jej prislúcha tešiť sa, že ho získala vo filme, kde ide o súbeh troch príbehov s ďalšími rovnocennými ženskými úlohami.

„Divný“ slovenský film

Sobotný ceremoniál vysielala RTVS v priamom prenose z historickej budovy SND. Predchádzali mu dva vcelku výpovedné dokumenty. V prvom hodnotila slovenské filmy a hľadala kritériá ich úspechu mladá generácia divákov, v druhom o nich hovorili tvorcovia nominovaní na cenu.

Zazneli slová uznania aj kritiky, debatovalo sa o samoúčelnej ťažobe tém, o umení spájať poetiku s uveriteľným príbehom, o „divnosti“ slovenského filmu aj o jeho budúcnosti. „Možno sa jedného rána v práci budeme naozaj cítiť trápne, keď sa nás opýtajú: Nevidel si tento slovenský film? No mal by si!“ – zamýšľa sa jeden z mladých protagonistov.

Podľa viacerých zainteresovaných však kroky vpred naša kinematografia robí už teraz, dokonca Slovensko začínajú vnímať ako štandardnú filmovú európsku krajinu.

sm-0428-015-sneh.rw_res.jpg

Najlepší animovaný film: Sneh Ivany Šebestovej.

Vieme, čo chceme?

Je to asi toľko ľudí, koľko vidí bežný zápas futbalovej Corgoň ligy. Jednoznačný víťaz národných cien za film nemal v kinách na Slovensku viacej ako tri tisícky divákov. Divácky hit Kandidát bol, naopak, outsiderom súťaže.

Akoby to boli rôzne svety. Exportný, pre festivaly a fanúšikov umenia určený film, ktorý doma ignorujú, a potom druhý, divácky úspešný film, ktorý v Česku recenzenti vysmejú a ďalej za hranicami je úplne nepremietateľný. A akoby Slnká v sieti dali prednosť prvému.

Môžeme debatovať, či to namiesto troch mohlo byť desaťtisíc ľudí. Či je chyba v distribúcii, marketingu, nevzdelanom publiku a predsudkoch, alebo v samotnej režisérke. Zvonku to však nevyzerá prekvapivé.
Priemerný Dán nerozumie ošiaľu nad Von Trierovou Nymfmankou, v Rumunsku sú pravidelne prepadákom filmy, ktoré im za hranicami závidia, a Maďari nedocenia svetového režiséra Benedeka Fliegaufa, ktorému sa Môj pes Killer snaží podobať.

Mira Fornay nie je Fliegauf, no priepasť je zákonitá, ak režisérka veľmi zručne napodobní artový štýl zahraničnej prvej ligy a doma to vidí divák zvyknutý na konvenčnejšie príbehy, ktorý by strhal aj Ingmara Bergmana za nudu, kde sa „nič nedeje“ a „zábery sú pridlhé“.

Sú to dva rozdielne, nepriestupné svety, no niečo je spoločné. Autori filmov Kandidát ani Môj pes Killer nie sú teraz medzi tými, ktorým na ďalší projekt dá podporu Audiovizuálny fond. Vieme vôbec, čo od našich filmov chceme?

Miloš Krekovič