ANTON HERETIK, autor knihy o psychológii a psychopatológii komiky, využíva humor aj v situáciách, ktoré mu prináša jeho viacznačné priezvisko. On sa hlási najmä k významu kacír, a tak si občas zažartuje a pripustí platnosť „nomen omen“. Kamaráti mu však nepovedia inak ako Anty, a tak môže svoju hru doviesť k dokonalosti pravdivým tvrdením, že je súčasne antiheretik.
Tušili ste na začiatku svojej kariéry klinického psychológa, že psychoterapia môže byť humorná?
„Ani nie, ako každý začiatočník som to bral veľmi vážne. Predstava, že by som sa zasmial počas psychoterapeutického sedenia, sa mi zdala hrozná a neetická. Postupne som prichádzal na to, že aj tie najúzkostnejšie a najsmutnejšie veci majú svoju odvrátenú, tragikomickú stránku. A v okamihu, keď sa aj klient dokáže pozrieť na svoju životnú situáciu s humorným odstupom, vieme obaja, že sme na dobrej ceste.“
Spomínate si na prvé skúsenosti s humorom vo vašej praxi? Boli to skôr prejavy nechceného humoru pacientov alebo vaše cielené využitie vtipov pri diagnostikovaní?
„Ľudia všeobecne reagujú smiechom, ak sa v okolí objaví niečo zvláštne a prekvapivé. A niektoré prejavy psychicky chorých sú nečakané a bizarné. To je ten nechcený humor, a preto existuje aj medzi laikmi toľko vtipov o ’bláznoch’ a psychiatroch. Môj niekdajší šéf profesor Guensberger prišiel s ideou, že myšlienkové a citové spracovanie vtipov môže byť pri jednotlivých psychických poruchách špecifické a že by sa to dalo využiť ako metóda diagnostikovania. Zdôrazňujem však, že naším terapeutickým cieľom môže byť len smiať sa s pacientom, ale nikdy nie smiať sa na ňom.“
Zabaví sa pritom občas aj pacient, prípadne ostatní pacienti na niekom zo svojho stredu pri skupinovej terapii?
„Mnohí úzkostní, neurotickí jedinci trpia tzv. gelotofóbiou – strachom, že sa na nich druhí budú smiať, že sa strápnia. A skupinová psychoterapia pracuje s metódami ako psychodráma a psychopantomíma, ktoré priamo pozývajú, aby si človek s ďalšími členmi skupiny prehral svoje životné problémy, zlyhania, ktoré, samozrejme, majú tragikomickú stránku. Zásadný rozdiel je v tom, že v terapeutickej skupine sa môže protagonista cítiť prijímaný, bezpečný, cíti, že ostatní ho podporujú a chcú mu pomôcť. To mu umožní zasmiať sa na sebe.“
Boli ste aj na vedeckej konferencii Humor v psychoterapii vo Florencii. Bolo tam veselšie ako na konferenciách s „vážnejšou“ témou?
