Riaditeľ divadla Aréna sa po dlhej pauze opäť objavil v predstavení, ktorého je hlavným hrdinom.
Autobiografie sa píšu na sklonku života, ak človek už nemá iný plán. Píšu sa preto, aby si autor usporiadal myšlienky, aby bilancoval, akoby sumarizoval svoju múdrosť, životnú skúsenosť, názory estetické aj etické, predovšetkým svojej generácie. Vediac toto a s vedomím, že to má byť čo najvernejšie, bez kamufláží a uhýbania, autor čím viac má napísané, tým viac sa vyhýba zverejneniu, pretože sa obáva odsúdenia.
Nič z tohto však v prípade riaditeľa divadla Aréna Juraja Kukuru neplatí. Šokoval verejnosť už zamlada drsným typom herca, ktorý si vytvoril, odvždy sa s ním niesla aura nezávislosti a nemožnosti manipulovať s jeho slobodou. Toto základné gesto zamlada priam z neho sálalo, z jeho postoja, hlasu, pohadzovania hlavou s bradou vysoko a nepreniknuteľným, prudkým pohľadom. Dnes v jeho vráskach a slovách ostalo toto všetko ako so skutočnosťou konfrontovaná skúsenosť. Ako otázka, nie ako istota, a to je príjemné.
Aj keď hra má dve dejstvá, v každom z nich je skutočnosť členitá, vzťahujúca sa na rôzne časové pásma jedného autorského života. Túto časovú os podčiarkuje scéna - špirála s červeným kobercom na počiatku zrolovaným, ktorý sa vyroluje až pri vstupe starca na vozíku. Špirála okrem úchvatnej a pritom bežnej perspektívy, ktorá čaká každého človeka, má len jednu rekvizitu: je to stolička- vlastne kreslo, visiace „na háku“, no dostupné, občas stiahnuté dolu, no absolútne neisté. Priestor pred špirálou využívajú herci celý vrátane hľadiska. Javisko kontaktuje s hľadiskom aj inak, najmä civilnosťou prejavu hlavného protagonistu, ktorý hrá svoj vlastný život.
Začiatok je umiestnený časovo do prítomnosti. Motív rozladeného starého klavíra (minulosť), ktorú treba naladiť a ladí ho český ladič klavírov. V tej časti je aj starý kufor – žiadalo by sa povedať emigrantský kufor, o ktorom samotnom by sa dali písať romány, pretože odísť navždy, znamenalo „všetko“ podstatné si vziať so sebou. Na druhej strane javiska sedí mladý režisér (Alexander Bárta), len tichý, nič nehovoriaci, nič neznamenajúci partner na ktorého hlavu sa sypú všetky myšlienky skúseného, svet a domov porovnávajúceho hlavného protagonistu. Klobúk ako symbol statusu je tu jedným z podstatných motívov. Iné sú oveľa dynamickejšie, pretože pomenúvajú dnešný showbiznis a nízkosť kultúrnej sféry všeobecne, a to celkom konkrétne na konkrétnych príkladoch.
A tu si bystrý a ostrý pozorovateľ nedáva servítku pred ústa, pomenúva miestne pomery veľmi presne a priamo, kričí ich rozčúlene z javiska do plného hľadiska, priamo publiku do tváre, miestami veľmi zúfalo. Funkcia divadla – apel – tu znovu nadobúda svoj základný a primárny zmysel. Kritickú reflexiu súčasnej kultúrnej sféry na Slovensku (no nielen tu) precizuje v druhom dejstve herečka (Jana Oľhová). Potvrdzuje vo všetkých parametroch, pomenovaných predtým Kukurom, pravdivosť jeho postrehov.
Finále v poslednej tretine tvorí veľmi efektný divadelne azda najpôsobivejší efekt starca – Kukuru, ktorého bábkoherečky v šere vezú po červenom koberci a vetchý starec v plnej – obvyklej dynamike svojho života, keď sa v starobe všetko ešte niekoľkonásobne zrýchľuje, vytelefonúva schôdzky, letiská, stretnutia... Pohyb má obmedzený, no na to má svoje sekretárky, aby všetko fungovalo. Kukura tu zapája nielen svoj hlas, ktorý samozrejme prepožičal starcovi na vozíku a znie teraz z publika, no zapája tu silnejšie ako predtým autoreflexiu.
Dvojité časové nasmerovanie, keď vyjde na scénu vo farebnom svetri a vyzerá ako štyridsaťročný popri postavičke starca na vozíku a prepojeniu vysokej staroby s detstvom, čo sa deje paralelne, dosahuje výnimočný estetický efekt, veľmi dojímavý s postavou matky (Táňa Pauhofová), ako si ju starec pamätá z detstva za rána s macesom a kávou v ruke, vôňu jej vlasov, spomína na to, ako mu nedovolili prekročiť hranice na jej pohreb, v čom znova sa prudko mieša najintímnejšia spomienka s absurdným politickým režimom.
Druhé dejstvo však poskytuje ešte inú estetickú kvalitu – pravdu – na pozadí ktorej sa aj kritika prvého dejstva spochybní a vyjaví v iných kontúrach. Nádherná pasáž o vlastnom jazyku a o „prostitúcii“ v umení kdekoľvek na svete prináša pravdivosť a tým aj patričnú veľkosť výpovede!
Emigráciu charakterizujú psychologické štúdie ako vyzliekanie z kože a návrat do prostredia, s ktorým by sme sa radi stotožnili, lenže s tými skúsenosťami, ktoré máme, to už nejde (ďalšie vyzliekanie z kože), nás vrhá do samoty, ktorá je údelom každého emigranta, ale aj každého génia.
Autor: Mária Bátorová
