Príbeh o tajomnej petrohradskej Rusalke s menom rieky

Knižný piatok

Napriek drobným výhradám sa oplatí nového Pišťanka prečítať. Nového? Je to desaťročná próza z antológie Sex po slovensky.

Peter Pišťanek v najnovšom dielku Neva (Vydavateľstvo Slovart) absolvoval redukčnú diétu. Teda ako rozprávač. Od opulentných, objemných opisov, pre ktoré ho všetci milujeme, počnúc Rivers of Babylon, dospel k tejto osemdesiatstránkovej novele.

Ktovie, čo primalo vydavateľstvo, aby vydalo desaťročnú prózu z antológie Sex po slovensky, ktorá vyšla navyše v inom vydavateľstve. Je to marketingová stratégia, príprava na hviezdny comeback P. P. na scénu?

Nejaký nevybozkávaný

Neva je nielen rieka v Peterburgu, v ktorom sa odohráva tento príbeh, ale aj meno ženy, do ktorej sa zaľúbi ústredná postava tejto prózy. Aj keď má k tomuto mestu kritický až ironický postoj („Petrohrad mu pripadol ako celkom vhodné mesto na samovraždu. Keby sa čašníčky v tejto kaviarni menej zaujímali o literatúru a viac o svoju prácu... Paríž po bombardovaní“), pri opisoch ruskej krásky je ranený „romantickou slepotou.“

Mala v sebe niečo japonské, bola tajomná, vyjadrovala sa takmer v gnómach striedajúc ich s iróniou, ktorú muži tak oceňujú pri ženách („Desať minút sa tu prechádzaš s kompáľajúcou sa pticou a hovoríš stále len o sebe“), ale nie je jej cudzí ani poetický vzhľad: „Ty si nejaký nevybozkávaný.“

Dej je minimalistický až asketický, smeruje k dvom opisom milovania slovenského spisovateľa s ruskou ženou. Prvý fyzický akt je opísaný šťavnato, živočíšne, naturalisticky, druhý poeticky, sentimentálne. Žiaľ, psychologické zdôvodnenie iracionálneho rozhodnutia protagonistu, že chce odteraz žiť so ženou, ktorá nepozná, absentuje, respektíve obmedzuje sa na niekoľko klišé, ktoré poznáme z tej najženskejšej lektúry: „Vždy som o tebe sníval. A budem ťa ľúbiť navždy.“

Kto bola femme fatale?

Čitateľ má po dočítaní tejto prózy rozporné pocity. Miestami sa stretáva s povestnou pišťankovskou silou irónie a funkčnej brutality, inokedy ho zaskočí sentiment a červená knižnica.

Záver je nejasný a nezvládnutý: nie preto, že sa nedozvieme, kto bola oná „femme fatale“ s menom rieky, či umelkyňa, kágebáčka, mafiánka, alebo prostitútka („Medzi tlmočníčkou, hosteskou a kurvou niekedy nemusí byť úplne jasná hranica. Najmä v Rusku“).

Autor si však zo všetkých zakončení zvolil to najmenej šťastné: predstavuje si petrohradskú Rusalku vystupujúcu z rieky, za ktorou sa ponára do blikotu záverečných titulkov a burácania hudby Mosfiľmu.

Napriek drobným výhradám sa oplatí nového Pišťanka prečítať. Nového? Vydavateľstvo mohlo aspoň uviesť pôvodný zdroj tejto prózy, resp. údaj, či ide o prepracovanú verziu staršej prózy.

Čitateľovi, ktorý ignoroval sex-antológiu spred rokov, sa nechce porovnávať dva texty.