S herečkou Ivanou Kuxovou (21) sme sa stretli po vyučovaní na VŠMU v kaviarni. Aj keď je ešte len študentkou, už minulý rok získala cenu Divadelné dosky v kategórii Objav roka. Pri stolíku s horúcou čokoládou a mrkvovým džúsom sedela so svojím spolužiakom Ľubošom Kostelným, hrdzavým, pehavým chalanom z Renčových Rebelov. Obaja sú žiakmi Martina Hubu a Ľubomíra Vajdičku a obom predpovedajú skvelú profesionálnu budúcnosť. V predstavení Tančiareň si Ivanu obľúbila Kamila Magálová a vybrala si ju za dcéru do komédie Vtedy na Jamajke, ktorú v Štúdiu L+S zrežíroval Milan Lasica. V SND sa pripravuje na premiéru Sekretárok. Ďalší titul so značkou ženskej profesie a spievajúcimi herečkami uvidí divadelné publikum 16. novembra.
Je večer a vy ste prišli na naše stretnutie rovno zo školy. Čo ste sa učili?
Vo štvrtom ročníku máme už len hereckú tvorbu. Skúšali sme naše absolventské predstavenie Čechovovho Platonova v réžii Mariána Amslera. Hrám Grekovovú. Je to úplne šibnutá postava, taká naivná, hlúpa chemička.
Nepozdáva sa vám?
Naopak, veľmi sa mi páči, ale musím si dávať veľký pozor, aby mi neskĺzla do nejakej figúrky, lebo sa z nej snažím vydolovať humor a možno to niekedy aj preženiem...
Ste na komédie?
Ale áno. Musia však byť vkusne urobené. Už som, žiaľ, zažila aj také, keď sa človek po nejakom čase nevládze ani smiať, dej je prekomplikovaný a vzťahy zamotané. Hodinka stačí.
S veselohrou Vtedy na Jamajke ste boli aj v Prahe a len nedávno ste sa vrátili z Divadelného festivalu v Plzni. Ako vás prijali?
Česi sú veľmi vďačným publikom, majú radi slovenské herectvo.
Mali ste ohlasy aj vy osobne?
Keď sme boli s Tančiarňou v Prahe, prišli za mnou herci aj ľudia z hľadiska a gratulovali mi. Skôr si však myslím, že viac sa im páčilo predstavenie, nie vyslovene ja.
Za svoju úlohu v tejto inscenácii, kde neuralgickým stepom stvárňujete deportácie Židov do koncentračných táborov, ste dostali cenu Divadelné dosky! Asi sa ten dôvod na uznanie nájde, nie?
Neviem, človek by sa predsa nemal chváliť a sebaobdivovať, veď potom nemôže ísť ďalej, napredovať...
Na jednom z pražských predstavení sa vám na scéne pred stepovacím výstupom zlomil opätok. Ako ste si s tým poradili?
Okamžite som začala uvažovať a niektoré kroky som si už vopred v duchu zmenila. Hovorila som si, že ma to nemôže vyviesť z miery, lebo kľúčový moment výstupu ma ešte len čaká. Bolo mi to jedno, nech aj krívam. Zišlo mi na um, že práve krívanie by mohlo prospieť výstižnosti toho, čo znázorňujem - kam idem a čo sa so mnou deje. Všetko ostatné som vypustila z hlavy a odrobila som to tak, ako sa najlepšie dalo. Nemohla som sa predsa pokloniť a odísť s opätkom v ruke! A myslím, že diváci mi naozaj vtedy ešte viac držali palce.
Takéto niečo predpokladá istú zurvalosť pre vec. Cítite ju v sebe?
Podobné situácie ma na javisku veľmi provokujú. Začne pracovať adrenalín, odrazu je to ako šport. Vravím si, nič to, ak mi, dajmetomu, nečakane spadne stolička, poradím si! Niečo ma ženie dopredu, a to, že človek musí byť stále v strehu, je prosto krása.
Vy ste vlastne bojovníčkou. Ste aj športovkyňou? Často vás vidno v bratislavských uliciach na bicykli.
Jazdím iba tak, po meste, do divadla alebo do školy.
V pripravovaných Sekretárkach sú ženy v prevahe. Neprekáža vám to?
Aj keď s nami hrajú Robo Roth a Rišo Stanke, je to naozaj viac babinec. Keď hrajú spolu iba ženy, vzniká zvláštna atmosféra babského žúru. Je príjemná.
Necítite nejaké žiarlivostné trenice?
Zatiaľ nie! (Výhražný smiech.) Dobre sa poznáme.
Hovoríte o žúroch a pritom ich nevyhľadávate. Nechýbajú vám?
Neviem, nikdy som na to nebola. Dvakrát v živote som bola na diskotéke. Ak si niekedy ideme sadnúť, takmer nepijem, odrazu sú všetci okolo mňa na inej vlnovej dĺžke a ja sa neviem až tak uvoľniť... Slovom, nechýbajú mi.
Nechodievate ani do kaviarní?
Od nich som závislá! Hocikedy, aj v nedeľu, ak by som mala byť sama doma, idem radšej do kaviarne. Dokážem sa v nich naučiť všetky texty, môže tam hučať hudba, ale doma, kde je ticho, sa nič nenaučím.
Dá sa povedať, že Kamila Magálová, ktorá si vás vybrala do predstavenia Vtedy na Jamajke, je pre vás pedagógom v praxi?
Určite. Má obrovské skúsenosti. Keď som začala skúšať Jamajku, nevedela som chvíľu nabehnúť na komediálnu strunu, kde človek nemôže všetko brať až tak tragicky, ale musí začať používať nadhľad. Zo začiatku som bola doslova v šoku, vôbec som nevedela, ako to mám po všetkých tých našich Hamletoch a ťažkých hlbočinách hrať... Dosť mi pomohla a dúfam, že sme to niekam spolu dotiahli.
Vlastne, naozaj je to paradox. Na škole vás učia podľa Shakespearových tragédií, a na doskách hráte odľahčené veselohry. Hovorí niečo vašej generácii taký Čechov?
Tak, základ je rovnaký... Čechovove postavy chcú stále niekam ísť, zmeniť svoj život, ale nikdy pre to nič neurobia. Myslím, že je medzi nami takých príkladov dosť dodnes. A jeho vzťahové veci platia dokonale. Jeden chce druhého, ten sa zas pozerá na tretieho, stále je to naša realita. Nič sa nemení.
Vy by ste si vedeli poradiť s podobnou realitou?
Už som si poradila. Človek nemôže platonicky visieť na Platonovovi celý život! (Smiech.)
Ako si predstavuje dvadsaťjedenročné dievča, ktoré už vie zahrať aj Lady Macbeth, svojho životného partnera?
Nijako! (Smiech.) Keď príde, predsa zistím, že je to on. Nesnívam o princovi na bielom koni.
Čo na mužoch oceňujete?
Šarm, humor... Charizmu.
Existuje režisér, u ktorého by ste túžili hrať najviac?
Režisér Mark Rydell, ktorý nakrútil film The Rose o živote Janis Joplinovej. Predtým, ako som tento film videla, ani som netušila, kto Joplinová je. Okamžite som sa do nej zamilovala. Je to moja srdcovka.
Oslovili vás nejaké naše filmy? Slovenské alebo české?
Nemám veľa času nazvyš... Ale páčil sa mi film Pelíšky, je veľmi ľudský, na nič sa nehrá.
Máte herecký vzor? Obdivujete nejakú herečku u nás alebo aj v Česku?
Veľmi sa mi páči Bára Hrzánová. Aká je škaredá, taká je krásna. Všetko jej ide z duše. Je prosto úžasná.
O Milanovi Lasicovi sa povráva, že je prísnym režisérom. Aj vy máte túto skúsenosť?
Ani by som nepovedala. Presne vie, čo chce, a vie to aj dobre vysvetliť. Okrem toho, je veľmi otvorený voči novým veciam. Najhoršie, čo môže byť, je, keď neviete, čo od vás vlastne režisér chce. To sú potom galeje.
Váš starší kolega z divadla Astorka Korzo '90 Peter Šimun nám povedal, že vy by ste najradšej stále len skúšali a skúšali. Čo vás ženie?
Jednoducho ma to baví! S pánmi Petrom Šimunom a Martinom Hubom sme mali rozpracovanú Ionescovu Lekciu. Verím, že ju raz dokončíme, pretože je to úžasná hra. Peter Šimun je ‚kľuďas', ja som zas opačný typ.
Považujete sa za výbušnú?
Možno aj som niekedy výbušná, ale najviac ma zožiera, ak nemám čo robiť. Prázdniny boli pre mňa čistým hororom. Nevedela som, ako mám zmysluplne stráviť čas.
Nemáte iné záľuby okrem hrania?
No... (Smiech.) Nemám!
S muzikálom Drakula ste sa dostali aj do Moskvy. Čo poviete na Rusko?
Z nejakých zvláštnych organizačných dôvodov sa predstavenie na poslednú chvíľu zrušilo. Zrazu som mala tri dni voľna a behala som po meste. Moskva ma úplne pohltila. Keď som stála uprostred Červeného námestia a videla som chrám Vasilija Blaženého, cítila som sa ako v rozprávke. Všetko bolo zasnežené, už chýbal iba Mrázik a Nasťa a bolo by to kompletné. V tej chvíli mi bolo jedno, že sme nehrali.
Rada cestujete?
Väčšinou sa dostanem von len s divadelným zájazdom... Lákajú ma však cudzie mestá. Alebo Andalúzia! Tú by som chcela vidieť!
Prečo?
Čítala som Buňuelovu knihu Do posledného dychu, kde opísal Andalúziu ako raj na zemi. Moja staršia sestra, ktorá tam bola, tvrdí, že sa vonkoncom nedá porovnať s turistickými plážovými oblasťami. Nie sú tam davy cudzincov a domáci sa slobodne prejavujú so svojím prirodzeným temperamentom.
Pochádzate z umeleckej rodiny?
Vôbec nie. Síce... môj dedo maľoval a vlastne aj mama. Keď však chcela ísť na školu, neprijali ju, napriek tomu, že na pohovoroch obstála. Mama odhodila všetky obrazy, štetce aj farby a odvtedy sa maľby nechytila. Rodičia spievali v zbore, inklinujú k umeniu.
Takže, nie sú proti, že ste herečkou?
Odtrpeli si so mnou všemožné vysedávania po krúžkoch a športoch štrikovaním a krížovkami. Teraz sú iste radi, že to všetko malo aspoň nejaký zmysel. (Smiech.)
Ako si predstavujete svoju budúcnosť? Mnohí vaši kolegovia pokúšajú šťastie napríklad v Amerike.
Momentálne nemám chuť. Pred dvoma rokmi som kvôli jazyku chcela ísť do USA za sestrou, ktorá tam pracovala. Kvôli predstaveniam som si kúpila vopred aj letenku. Nedali mi víza. Úradník na mňa začal zazerať, cítila som sa ako na výsluchu, strápnená, ponížená. „Nie som si istý, či tam nechcete zostať," povedal, a bachol predo mňa pas. Neverila som vlastným očiam. Všetky peniaze, prirodzene, prepadli. Už to nechcem znovu zažiť. Okrem toho, ani si neviem dosť dobre predstaviť život inde, ako tu.
Autor: Tina Čorná / Foto: Desana Dudášová
