Ondřej Sokol.
Po prvej vojne, takmer okamžite po vzniku Československa prichádza do Prahy študovať sebavedomý Slovák Tomáš, syn statkára z Turca. Stretáva sa s Janou, ktorá čoraz ťažšie znáša depresívne nálady meštiackej matky. Strih – a vášnivý útek do Budapešti, láska a manželstvo. S dejom filmu Útek do Budína nás reklama oboznámila dôkladne a v predstihu. Sme pripravení.
Na koči prídeme na panstvo Tomášovho otca, nekonvenčného statkára Štefana Baránya. Mladé manželstvo rýchlo skrachuje a krachuje aj otcovský majetok. Rodina odchádza do Viedne, aby sa napokon vrátila do Prahy.
Producenti sľubujú „rozvetvený príbeh o túžbe, vášni a trápení hrdinov, ktorý ponúka zasvätený pohľad na stredoeurópsky región, rozkolísaný v atmosfére ďalekosiahlych povojnových zmien po rozpade rakúskeho impéria.“ Televízny šot nasal celú pocitovú esenciu filmu. A keď spoznávame v niektorom z vášnivých a strápených hrdinoch svojich rodičov a starých rodičov uprostred oných ďalekosiahlych zmien, ľahko v nich identifikujeme samých seba a utvrdíme sa v tom, akí sme ľudskí. Uvidíme, že tak ako ich, ani nás nemožno len tak ľahko odsudzovať. Sme dojatí. Samotný film je v tom nevinne. Či nie je?
Roztiahnutá harmonika
Milan Kundera vo svojej Knihe smiechu a zabudnutia píše, že slovo ľútosť nemá v nijakom inom jazyku výstižnejší ekvivalent - označuje pocit pripomínajúci roztiahnutú harmoniku. „Neviem si predstaviť,“ pokračuje Kundera, „ako bez neho môže vôbec niekto porozumieť ľudskej duši.“ Stredoeurópska ľútosť je súhrou dojatia, smútku, vášne a bolesti. A Útek do Budína vie hrať na onej Kunderovej „roztiahnutej harmonike“, ktorú predloha ponúka - tú schopnosť Miloslavovi Lutherovi nemožno uprieť. Je to film, ktorého označenie stredoeurópsky znamená oveľa viac, než iba fakt, že na ňom spolupracovali takmer všetky stredoeurópske krajiny. Je to retroinscenácia vysnívaného rozľútosteného stredoeurópskeho neba so stredoeurópskym osadenstvom: žijú v ňom Stredoeurópania - svetáci, Stredoeurópania so svojimi vzájomnými dedičnými stredoeurópskymi nevraživosťami, Stredoeurópania zamknutí a nešťastní v rodinných vzťahoch.
Projekt Útek z Budína existuje niekoľko rokov. Musel prečkať časy, keď ho nemohli realizovať. Trojica Porubjak - Puobiš - Luther na ňom celý čas priebežne pracovala. V tom veľkom príbehu veľa cestujeme a stretávame mnoho postáv. No najmä zo začiatku je to putovanie pomerne únavné, ani nie preto, že by epizódy boli pomalé, len ich dramatický zmysel sa ťažko loví.
Hlavný hrdina sa zo zádumčivého slovenského chlapca a milujúceho syna, študenta v Prahe nebadane a nie celkom zrozumiteľne - možno zámerne tak - premení na arogantného rozhadzovačného donchuana, nezodpovedného, ale aj tak nie bez charakteru. Vlastne je zo slovenského chlapca maďarský aristokrat. V podaní Tomáša Sokola v oboch svojich fázach, v obidvoch typoch, trocha bezvýrazný, možno zámerne?
Mužne starnúci Bolek Polívka ako jeho otec, chudobnejúci zeman - má byť tak ako jeho poeticky sa rozpadávajúce panstvo v lone tej najkrajšej slovenskej prírody - stelesnením miznúceho sveta. Chápeme, že to má byť impozantný slovensko-maďarský-moravský aristokrat, ľudový a dekadentný zároveň. Jeho konštrukt, táto kombinácia typov, je z rodu snov, neexistuje. A tak toho aristokrata Bolek Polívka hrá ako šarmantný moravský strýc. (To mu nemôže prekážať, napokon, veď sa každý rok predvádza ako valašský kráľ.) Lenka Vlasáková ako Jana, jeho mladá krásna veľkomestská nevesta, je jeho dôstojnou partnerkou - pretože časom prirodzene patrí k nemu čoraz viac než k jeho márnotratnému synovi, bez ohľadu na to, či je ten vzťah svokra a nevesty viac milenecký alebo viac otcovsko-dcérsky. Alebo - čisto a nádherne priateľský.
Pridlhý sen
V tom obraze stredoeurópskeho lesku a biedy najsilnejšie zo všetkého žiaria scény, v ktorých vystupuje Janina matka. Mučivá dusivá intimita medzi matkou a dcérou, to stredoeurópske väzenie láskavej nenávisti, z ktorej sa dá ujsť len skokom z okna alebo nočným rýchlikom do Budína. Súmernú tvár krutej a nešťastnej matky (Irena Konvalinková) si možno z tohto veľkého príbehu zapamätáte najdlhšie. No väčšine scén veľkoryso rozvrhnutého príbehu hrozí, že zapadnú prachom. Nie preto, že by tento film bol nepodarkom. Slza ľútosti aj slza sebaľútosti sa dostavia. Len nie ste stoštyridsať minút vo vytržení, ako by sa to na stoštyridsať minút patrilo.
Film je imaginárna záležitosť, stvorená z farebných tieňov, ktoré skladajú svet ilúzií a túžob, od začiatku je to snová práca. Existujú snové príbehy z dávnych a menej dávnych čias o nás - Čechoch a Slovákoch, tento je o Čechoch a Slovákoch - Stredoeurópanoch. A o ňom snívali režisér Martin Luther spolu so scenáristami Martinom Porubjakom a Mariánom Puobišom pridlho.
FOTO – SATURN
