Ako mohol byť ku mne taký krutý? – zlostí sa nechápavo Michel. Jeho spolužiak Nicolas, ktorého považoval za dobrého priateľa, sa odsťahoval a nepovedal mu ani len čau. „On za to nemôže, môžete za to vy,“ hovorí mu na jeho ustavičné vyplakávanie Saša. „Keby vás považoval za priateľa, nezachoval by sa tak. Vaším priateľom teda nebol. Chyby ste sa dopustili vy, to vy považujete hocikoho hneď za priateľa,“ dodal vzápätí vysvetlenie.
Toto je to len jedna krátka epizódka, jedna z mnohých viac či menej dôležitých z hľadiska deja rozsiahleho románu Klub nenapravitelných optimistů (vyd. Argo), ktorý napísal Jean-Michel Guenassia. Je v nej však tak trochu z pointy celého románu, ktorý hovorí o skupine zväčša východoeurópskych politických utečencov, čo v päťdesiatych rokoch našli azyl vo francúzskej metropole.
Medzi sebou si zakázali hovoriť rodnými jazykmi a spomínať na to, čo za sebou nechali, ale ani jedno, ani druhé sa im nedarí. Životy, ktoré opustili, sa nedajú vymazať a staré krivdy prinášajú fatálne následky. To už však Michel nie je neskúseným chlapcom, čo prenikol do tajného klubu, kde sa hráva šach, lebo aj on sa stal priamou súčasťou nie práve šťastných udalostí vo vlastnej rodine.
Možno sa pýtate, či sa v tom všetkom ešte dá nájsť nejaký optimizmus. Ale áno, dá. Napokon, ani snaha považovať hneď kohosi za priateľa nemusí byť predsa iba prejavom slabosti, za ktorý sa treba cítiť previnilo.
