Inscenácia náročnejšia než Rakúsko-Uhorsko

Slovenské národné divadlo sa v Prahe stalo súčasťou veľkoprodukcie na tému zlomového roku 1914. V októbri ju uvidíte aj v Bratislave.

Ako učebnica histórie by táto inscenácia neprešla, diváci sa nedozvedia pomaly ani to, kto vojnu viedol a prečo. No s plynovými maskami na tvári je to asi jedno.

Americký režisér Robert Wilson je už v Prahe zabývaný. Nová inscenácia nazvaná jednoducho 1914, ktorá vznikla aj z podnetu jeho dlhoročnej spolupracovníčky Sone Červenej, je už jeho piatou inscenáciou v tamojšom Národnom divadle. Tentoraz do koprodukcie vstúpili aj budapeštiansky Vígsínház a Slovenské národné divadlo.

„Choreografia“ všetkých zložiek je aj v tomto prípade wilsonovsky precízna. Všetko má svoj rytmus, herci ani na sekundy nevypadávajú zo štylizácií, ani vlas na hlave sa nikomu nemôže skriviť bez vedomia režiséra. Slovenský vklad – Ján Koleník – bol na javisku herecky aj vizuálne neprehliadnuteľný. Maďarskú stranu reprezentovala herečka a režisérka Enikő Eszenyi. Obaja hovoria rodnou rečou.

Mŕtvi nesalutujú

Najpôsobivejšími scénami bol pohľad na zdevastované bojisko, kde na vyvrátených stromoch sedí zabudnutý vojak, či monotónny monológ zraneného v lazarete.

„Po vojne bude veľmi dobrá úroda, nebude treba kupovať kostnú múčku, je to veľmi dobré pre roľníkov, keď im na poli spráchnivie celý regiment, to je jednoducho obživa.“ Vidíme, že vojna nie je žiaden žart, komplikuje reinkarnačné sťahovanie duší, uvoľňuje disciplínu. „Som mŕtvy, tak nebudem salutovať.“

Zázrak sa nekonal

Ak niekomu novinári notoricky prideľujú titul mága, má to obrovskú nevýhodu: publikum žiada zázrak. Ten sa nekonal, nabielené tváre groteskných zombie už nepôsobia nijako inovatívne. Nakoniec, používali ich aj Voskovec a Werich. Optimista a Pesimista, sprievodcovia dejom, boli trochu prvoplánoví, od širokospektrálnosti Švejka mala postavička stvárnená Václavom Postráneckým ďaleko. Vladimír Jedľovský dal svojmu mysliteľovi inšpirovanému spisovateľom Karlom Krausom viac presvedčivosti. Obmedzenia štylizácie sa podarilo prekonať Soni Červenej (na snímke vľavo), ktorej osobnosť trčala nad všetkým a všetkými.

Sklamaním bol hudobný plán s neustále sa opakujúcou verklíkovou melódiou, hoci so skladateľom Alešom Březinom si Wilson spoluprácu vyskúšal už pri Čapkovej Veci Makropulos. Wilsonova inscenácia Brechtovej Žobráckej opery hosťujúca v Prahe v roku 2008 vyvolala oveľa väčšie emócie určite aj vďaka silnej hudbe.

Bude ako bolo

O paralelách dneška s rokom 1914 hovoria už nielen historici, aj Wilson v úvode ukazuje viedenských mešťanov, ktorí si žijú bezstarostne škandálikmi celkom tak ako my dnes. Správa o zabití následníka trónu zapadá medzi správy o malých zlodejoch na trhu. Verí sa, že vojna sa skončí do niekoľkých týždňov.

„Ľudia uveria čomukoľvek, čo si prečítajú v novinách. To je prírodný úkaz,“ hovorí postava Času. Poučná je aj rýchlosť, s akou ľudia dokážu vo vojne zhrubnúť. „Byť ľudský, to človeku už ani nenapadne,“ zaznie v inscenácii.

Príbeh vojny, ktorá priniesla milióny mŕtvych a zranených, sa končí veselou pesničkou: „Kto môže povedať, že horšie to už nemôže byť?“ Wilson nás chcel presvedčiť, že prvá svetová vojna na neodohrávala na povrchu života, ale v jeho hĺbke. „Zabudneme, ako sa skončila, zabudneme aj na to, že sa viedla. Preto bude trvať stále,“ tvrdí Pesimista.

Samotná inscenácia však na povrchu zostala, pokusná stanica zániku sveta zostala sterilne uzavretá. Prepojenie so súčasnosťou si však ľahko urobí každý sám.