V okolí nového rímskeho obchvatu nakrútil Gianfranco Rosi film Sacro GRA. Nijako nevysvetľuje, čo ním chcel povedať.
Benátsky filmový festival vlani vyzdvihol diela, ktoré v hlasovaní novinárov zostávali na chvoste. Hlavnú cenu Zlatý lev pre najlepší film si odniesol domáci Sacro GRA režiséra Gianfranca Rosiho, čo vyvolalo senzáciu: vraj prvý raz v Benátkach vyhral dokument!
Lenže keby vás niekto vopred neupozornil, pri pozeraní by ste si vôbec nemuseli uvedomiť, že ide o dokumentárny film.
Rekonštrukcia reality
Scenárista, režisér, kameraman a zvukár Gianfranco Rosi priznal, že pri práci na filme sa nechal inšpirovať dojmom z knihy Itala Calvina Neviditeľné mestá, fantastickým rozprávaním fiktívneho cestovateľa Marca Pola, cudzinca v cudzom orientálnom svete.
Rosi, filmár pôvodom z Eritrey, ktorý vyštudoval New York University Film School, už v roku 2008 bodoval v Benátkach debutom Below Sea Level a za film El sicario – Room 164 v roku 2010 na tom istom festivale získal zase cenu federácie kritikov FIPRESCI.
Rosiho tvorivou metódou je dokonalé a dôverné spoznanie zobrazovaného javu, selekcia jednotlivých prvkov, ich komponovanie a následné reštaurovanie pred zapnutou kamerou. Nezachytáva teda realitu, ale inscenuje ju, čo je princíp skôr hraného a nie dokumentárneho filmu. Nie náhodou chvíľami Sacro GRA evokuje diela talianskeho neorealizmu.
Poézia všedného dňa
Sacro GRA je mozaikou postáv, nie však príbehov, spojených s diaľničným obchvatom Ríma (Grande Raccordo Anulare – GRA). Ručná kamera so zvýraznenými necnosťami v štýle lacného ľudového prístroja ako obrazový i zvukový šum, skreslené podanie farieb, ale aj nelogické a absurdné, akoby náhodné uhly pohľadov, drsný strih, autentickí neherci vytvárajú skladačku tradične pestrého osadenstva periférie.
Prostitútky, transvestiti, tuláci, náboženskí fanatici, výstrední šľachtici, stavební robotníci, zostarnutí herci, posádka vozidla záchrannej služby, rybári, dôchodcovia i vedci defilujú v protiklade voči rieke neustále uháňajúcich automobilov i pomaly plynúcej skutočnej rímskej rieke Tiber.
Letmo, akoby formou útržkov a výrezov, film postupne odkrýva charaktery, za ktorými tušíme príbehy, ale jedno ani druhé nijako nekonkretizuje ani nevysvetľuje. Nedokončuje portréty, príbehy ani myšlienky. V záberoch sa nedeje nič dramatické a vlastne ani dynamické.
Tempo celého filmu je hypnoticky pomalé. Niet tu metafor – a ak sú tu symboly, sotva ich dokážeme rozlúštiť. Nedáva ani žiadny kľúč k výberu postáv a lokácií, nenaznačuje dôvody ani ciele. Divákovi nič neuľahčuje, racionálny i emotívny výklad necháva úplne na ňom. Zostáva kdesi na hranici dokumentu a hraného filmu – a tou hranicou je subtílna poézia.
Impresia: život
Akoby cieľom celého tohto zdanlivého chaosu bolo vyvolať pocit, impresiu. Nie Ríma ani periférie, ale storakých podôb súčasnosti. Stále sa meniacich, vždy iných, pričom význam i pocit závisí ani nie tak od filmára a jeho diela, ako od diváka, jeho skúseností i okamžitej nálady.
Je to úplne odlišný dokumentaristický princíp, než zvolila Leni Riefenstahlová pre svoj celovečerný film Olympia, ktorý v roku 1938 ako skutočne prvý dokument zvíťazil na benátskom festivale.
Sacro GRA
Taliansko, Francúzsko 2013, 93 minút
Scenár: Niccolò Bassetti, Gianfranco Rosi. Réžia: Gianfranco Rosi. Kamera: Gianfranco Rosi. Strih: Jacopo Quadri. Účinkujú: Cesare, Paolo, Emilia, Roberto, Francesco, Xenia, Gaetano a ďalší.
Slovenská premiéra: 5. mája 2014
