Britský spevák prišiel na druhú návštevu Slovenska s veľkým výletom do minulosti.
Všimnite si tú podobnosť. Funguje vizuálne, pri vyslovení nahlas aj melodicky. Album So, 20 rokov. Slávny britský spevák sa vrátil k najúspešnejšej nahrávke, akú kedy urobil, a jeho druhá návšteva Bratislavy prišla takmer presne po dvoch dekádach. Odohrala sa v pondelok večer a bola najmä spomienková.
Hity pre dospelých
Príjemné a pekné, nie však výnimočné. Inak povedané – neočaril, ale ani nesklamal. Tak by sa dal zhrnúť tento koncert. Lepšej atmosfére by určite pomohlo, aj keby sa zaplnili viac než dve tretiny kapacity hokejového štadióna Ondreja Nepelu, ale aj to, keby si Peter Gabriel lepšie ustrážil zvuk v rýchlych pesničkách.
Nie je veľa hudobníkov, ktorí dokážu svoje staré pesničky predviesť naživo jedna k jednej. On to urobil a rovno s celým albumom. So (1986) patrí k najzaujímavejším nahrávkam v histórii popu. Zaujímavo namiešal chytľavé a zároveň neošúchané melódie s inteligentnými textami, černošskou hudbou a worldmusic.
Boli to hity pre dospelých, sofistikované piesne zahraté skvelými muzikantmi. Všetko stále platí, akurát Gabriel má, podobne ako Sting, mnohé pôvodné party dosť vysoko. Spevácky mu síce pomáhali šikovné mladé multiinštrumentalistky (tie sa predstavili aj ako duo v úlohe predkapely), no všetko odtiahnuť nevedeli. Bolo to počuť najmä v svižných hitovkách, no zároveň si na druhej 64ročný spevák si ušetril hlasivky na balady. Duet Don’t Give Up a Mercy Street spolu s očakávaným záverečným prídavkom Biko boli vrcholmi večera.
Kto nepoznal podrobnosti o turné Back To Front, asi sa čudoval, prečo sa v sále svieti naplno, aj keď spevák už je na pódiu. Všetko im vysvetlil, dokonca aj so slovenskými titulkami na veľkých obrazovkách. Predjedlom bol akustický blok, po ňom sa zhaslo, prišiel prvý chod – mix piesní z iných albumov a soundtrackov, hlavné jedlo s dezertom (album So).
Viac na pozeranie
Najsilnejšie z kapely vyzneli bubeník Manu Katché, ktorý hrá viac „šamansky“ etno než džezovo či rockovo, a klávesista David Sancious. Basák Tony Levin je tiež prvá liga, no jeho linky často zanikali v mase zvuku, a tak si bratislavské publikum viac zapamätá jeho vsuvku á la Nožnicovoruký Edward – na konce prstov pravej ruky si nasadil paličky a vyludzoval perkusívne rytmy.
Turné je dobre vymyslené po vizuálnej stránke. Na veľmi dobre zvolených miestach svetlá, videoprojekcie či rôzne objekty podporili vyznenie viacerých piesní. V tomto zmysle najviac vynikol prídavok The Tower That Ate People, počas ktorého na pódiu vyrástla veža a naozaj pohltila speváka.
Ako celok to nebolo zlé, ale k dokonalosti to malo ďaleko. V júni vyjde koncertné DVD zostrihané z tohto turné, ktoré bude určite ešte silnejším zážitkom.
