Literárium / Stanislav Rakús
Porovnávajúc Márqueza (6. 3. 1927 – 17. 4. 2014) s Cervantesom, Gerald Martin, autor rozsiahlej, vyše šesťstostranovej monografie o živote Gabriela Garcíu Márqueza, hovorí, že kým Cervantes bol väčšinu svojho života neuznávaný a frustrovaný, García Márquez bol s blížiacou sa osemdesiatkou jedným z najznámejších spisovateľov planéty a celebritou, ktorá by sotva dosiahla väčšiu slávu a uznanie na vlastnom kontinente, aj keby bol futbalistom či popovou hviezdou. Pravda, sláva, ako to vyplýva aj z daného porovnania a súvislostí, nie je ešte závažným a rozhodujúcim kritériom, lebo ju môžu živiť i snobi, povrchní nadšenci a tí, ktorí sa vyhnú tomu najpodstatnejšiemu – hĺbkovej lektúre autorovho diela. Faktom však je, že prozaická tvorba tohto nositeľa Nobelovej ceny za literatúru z roku 1982 a jedného z hlavných predstaviteľov magického realizmu má popri svojej popularite aj vysokú umeleckú hodnotu.
V jeho diele dochádza na rozdiel od nenáročnej zábavnej literatúry, ktorá nespája účinnosť s hodnovernosťou, k zjednocovaniu týchto dvoch základných činiteľov prozaického textu. Tak je to aj v románe Sto rokov samoty, v ktorom fantazijné, snové, neskutočné javy (prítomnosť mŕtvych medzi živými a pod.) kryje hodnovernosť. Tú vytvára v deformačnom, magickom spôsobe písania taká systémovosť a celistvosť, ktorá čitateľa podnecuje k tomu, aby pri čítaní nevnímal zásvetnú a nadprirodzenú skutočnosť prvoplánovo a doslovne, ale v jej symbolickej sujetovej fascinácii, slovom, aby sa na tvorbe toho, o čo ide, zúčastňoval sám. Svojím spôsobom by sa to dalo prirovnať k poetike rozprávky, o ktorej cez motív lietajúcich kobercov hovorí v poznámke k písaniu románu Sto rokov samoty sám Márquez.
Dôležitú úlohu hrá v jeho poetike videnie. Aj ono, niekde len v čiastkovejšej podobe, tak je to napríklad v Kronike vopred ohlásenej smrti, kryje deformačnú účinnosť takou hodnovernosťou, pri ktorej autorská rozprávačská optika ustúpi užšiemu, nedokonalejšiemu personálnemu záberu.
Náročnosť prozaického diela Gabriela Garcíu Márqueza vyvažuje, ak si na záver vypomôžem ešte raz názorom Geralda Martina, priezračná čitateľnosť jeho najvýznamnejších próz, ktorá je výsledkom ťažkej práce.
