Je to inštalácia, ktorá vyzerá, akoby bola vystrihnutá z nejakej Bulgakovovej poviedky. Typický komunálny byt socialistickej Moskvy. Malá izba, steny oblepené rôznorodými kresbami, spod ktorých niekde vytŕčajú agitačné plagáty s neprehliadnuteľnou Leninovou tvárou a dominujúcou červenou farbou.
Pri stene skromná rozkladacia posteľ a nad ňou zavesený gumený katapult. Podlaha je plná trosiek z plafónu, v ktorého strede je obrovská diera.
Iľja Kabakov urobil túto inštaláciu okolo roku 1985 pred svojou emigráciou do Spojených štátov. Ako svoje obľúbené dielo si ho vybrala Lucia G. Stachová, kurátorka zbierky moderného a súčasného umenia v SNG. Dielo Muž, ktorý uletel do vesmíru zo svojho bytu, je aktuálne prezentované na výstave El Lisickij – Iľja a Emilia Kabakov. Utópia a realita v Kunsthaus Graz.
„Je to umenie inštalácie, teda priestorové konceptuálne dielo, ale napriek tomu pôsobí emocionálne. Je v ňom príbeh. Nie je vyčistené, chladné ani ´západne´ technicky dokonalé, len postupne vnímame jeho vrstvy a cítime ľudskú základňu, z ktorej vyrástlo,“ hovorí o inštalácii Stachová.
Ja nie som ja, ja som on
Dielo, ktoré mám rada
Iľja Kabakov: Muž, ktorý uletel do vesmíru
inštalácia, 1985
Zbierka Musée d´Art Moderne-Centre Georges Pompidou, Paríž
Kabakov začínal a v rámci svojho oficiálneho zamestnania aj pôsobil ako úspešný ilustrátor detských kníh. Okrem toho patril k neoficiálnemu umeleckému okruhu ´moskovského romantického konceptualizmu´. Byť umelcom nielen v Sovietskom zväze, ale v celom socialistickom bloku vtedy prirodzene znamenalo hrať sa s vlastnou identitou, zvládať viacero rolí zároveň. Kabakov to zahrnul do tvorby – od začiatku 70. rokov si vlastne vymýšľal autorov, umeleckých hrdinov na okraji spoločnosti, v zákulisí „veľkej“ kultúry.
„Dôsledne tvoril ich životopisy a diela v rôznych štýloch v celej šírke škály od ruskej avantgardy po socialistický realizmus. To mu dovolilo nevzdať sa ´pekných obrázkov´ a pitoresknej skratky ako nástrojov ilustrátorstva žitej reality,“ poznamenáva kurátorka.
Paralely nášho konceptuálneho umenia zvyčajne hľadáme smerom na západ k euroamerickému kontextu. „V teoretických diskusiách sa v minulosti riešili hlavne otázky čistoty konceptu. Pri pohľade na Kabakova je jasné, že purizmus nie je potrebný. Že nemusíme zametať a čistiť až do bielej kosti. Môžeme si dovoliť aj chaos, neporiadok, tvorbu ako životný program s jeho vrstvami, ktoré sa nanášajú, diela tvorené nielen dobrými nápadmi, ale aj najrôznejšími sedimentmi,“ vysvetľuje Stachová.
Kozmické preteky
Konceptualizmus 60. – 80. rokov 20. storočia patrí medzi to najlepšie, čo v slovenskom výtvarnom umení vzniklo. Bol vtedy viac východný alebo západný?
„Bol niekde medzi, referenčne chcel byť viac západný, ako čisté umenie ideí, aspoň v neskoršej teoretickej reflexii. Ale vlastne nie je. Peter Bartoš mi napríklad evokuje mnohé aspekty romantického konceptualizmu. Svoju krajino-mapu pokreslenú vlastnými výrokmi a značkami rôznych minulých aj súčasných udalostí, zobrazuje v pestrých farbách ako vysnenú, ideálnu. A Július Koller zase paralelne vystupoval vo viacerých identitách – ako ´akad. mal.´ či ako mimozemšťan, pozorovateľ, ´U.F.O.naut´,“ opisuje slovenský kontext Stachová, ktorá môže takto menovať viacerých slovenských autorov, ktorých diela majú ten iný, „nečistý“, príbehový, utopický aj únikový, romantický aj ironický rozmer.
Kozmonautika bola v tých časoch silným nástrojom propagandy. „V tom je ten milý paradox. Kabakov reaguje aj na vesmírne preteky, horúčku dobýjania vesmíru, kozmonautiku ako výkladnú skriňu sovietskych technológií. Ale v druhom pláne je to irónia na technologický pokrok vôbec a do popredia sa opäť dostáva príbeh jednotlivca, ktorý za záhadných okolností vynašiel zložitý paravedecký spôsob, ako uskutočniť svoj fantastický únikový plán – na jednej strane heroický triumf, na druhej doslovné vyjadrenie neznesiteľnosti bytia,“ hovorí kurátorka.
Chcem sa katapultovať preč
Kabakov sa svojimi „totálnymi inštaláciami“, ktoré po roku 1988 vytváral spolu so svojou partnerkou Emiliou Kabakovovou, často vracal k problému čudného verejného súkromia v komunálnych bytoch, k neustálemu sledovaniu seba aj ostatných, čo podporovalo zvláštnu medziľudskú tvorivosť a obsesie.
Muž, ktorý uletel do vesmíru, je plný paradoxov, ktoré si zapamätáte. Okrem plagátov, výkresov, projektov a kresieb neznámeho socialistického romantického hrdinu, je tu i model krajiny – akoby „vizualizácia“ príbehu, ktorý sa tu odohral.
V strede toho všetkého je katapult, ktorým sa ten rojko vystrelil do vesmíru. „Hovorí to o zlyhaní utópií či skôr o ich naplnení nečakaným spôsobom v nemonumentálnom a skôr dystopickom než utopickom štýle. Realita v tomto prípade nie je vyjadrená metaforou pristátia nohami na zemi, ale práve naopak – absurdným obrazom, ktorého fantastický obsah tvorí to, čo tam už nie je, to, čoho súčasťou sa cítite byť, keď stojíte uprostred a hľadíte hore. Okrem umeleckých a historických súvislostí však vidím v tomto diele aj niečo univerzálne ľudské – veď asi každý má niekedy chuť zostrojiť si katapult a ´odvysielať sa´ niekam preč alebo si aspoň vymyslieť alter ego, ktoré dokáže a smie aj to, čo vy v skutočnom živote nie,“ uzatvára Stachová.
Juraj Kováčik, autor je editor hentak.sk
Autor: Juraj Kováčik
